Príbeh, ako inak zo života…Pekný deň za mnou, stihla som sa len dva krát potknúť na svojich vlastných nohách a stúpiť do taniera s lasagnami, ktoré som si inteligentne počas jedla odložila ku posteli, veď si určite ešte dám, len napíšem tuto jednu stranu z diplomovky, tuto hodím lajk a tuto sa troška zabudnem na demotivacia.sk. Čas plynie a prichádza chvíľa, kedy sa moja starká rozhodne, že som dnes málo jedla (6 krát denne je u nej minimum) a kričí na mňa cez pol domu, nech si prídem niečo od nej zobrať. Poznáte to, jedným uchom dnu, druhým von…Avšak, keď príde na rad mučenícky tón a vydieranie typu : komu som to robila, nič neješ, chudá si, veď si dnes zjedla len dva obedy, olovrant a druhú večeru si len tak rozprplala, dvíham svoj (podľa nej) anorektický zadok z postele, vyťahujem slúchadlá z uší, desať minút hľadám papuče po izbe, a pripravujem si výhovorky, prečo si neprosím už ponúkané švédske stoly zo starkinej dielne. Kiež by moje argumenty boli nepriestrelné ako mithril Bilba Bagginsa…
Tanier naložený, príkaz zjesť to hneď tu a teraz zavelený, nuž, poručeno Pánu Bohu. Pri najhoršom mi poručí reflux. Sadám si k televízoru, nestihnem ani zaostriť a už za sebou počujem: „Henten židák tam drží tú Valentínu, taká nenávisť je v ňom, oca mu naháňam!“. Obzerám sa, či mi starká do jedla nepridala nejaké huby, no zisťujem, že to čo sa odohráva je realita. Prvých päť minút pozorujem starkú vo svojom prirodzenom prostredí ako sa rozhorčuje a snaží sa vysvetliť, kto s kým paktuje, kto koho zabil a o čo tam vlastne ide. Ďalších päť minút len nezmyselne krútim hlavou a mám tendenciu ísť si dať Maté IQ čaj, alebo si spraviť lobotómiu. Ak by som mala písať komplexne o mojich pocitoch a o tom, čo som v skutočnosti videla, tento článok by ste čítali tak minimálne do roku 2020, a bude dostavaný ďalší jeden kilometer diaľnice na Slovensku. Reflektujem aspoň subjektívne zistenia, ktoré preleteli cez moje nervové dráhy ako hurikán Katrina, stihli za sebou zanechať paseku a nezastavil ich ani prefrontálny lalok. Musím to proste dostať von, aby som vás všetkých upozornila na tento druh nenápadného, no zato nebezpečného tichého zabijaka mozgových buniek a uchránila vás od nekonečných minút mindfucku.
- RIZIKO: VYSOKÉ – Ak pozeráte telenovelu, je jedno z akej krajiny má pôvod, nepozerajte sa na seba do zrkadla! Ženy (sväté obrázky) majú dokonalý make-up keď idú spať, keď v noci vstanú na záchod, preberú sa, plačú, hádžu sa o zem, hádajú sa so sokyňami, prežívajú zrútenie, brodia sa v bahne, bojujú so životom či vstávajú po opici. Riziko spočíva v tom, že by ste sa s týmito kráskami mohli identifikovať a mohlo by to dopadnúť napríklad takto. No nejeden indiánsky totem by mohol zblednúť závisťou.
- RIZIKO: VYSOKÉ – Ak vám vadia srdcervúce vyznania lásky, prízemné intrigy, primitívne hádky, iné klikyklukyklaky, či striedanie extrémneho prezentovania emócií šťastia, nenávisti a odporu v intervale jednej nanosekundy, obchádzajte žáner telenovela čo najviac ako sa dá. Hrozí infarkt myokardu, porážka alebo nervový kolaps.
- RIZIKO: MIERNE – Pre náročných kinematografických odborníkov je tento žáner neprípustný, z hľadiska obsahu, dejovej línie, použitých efektov, hereckých výkonov, dialógov a rekvizít. Riziko je podobné ako v bode číslo dva, s rozdielom že tu by nemuselo dôjsť k takým vyhroteným situáciám. Častým prejavom po pozretí podobného žánru je napríklad tik v oku, trhavé pohyby rúk, alebo tourettov syndróm.
- RIZIKO: MIERNE – Mená ako Juan Carlos, Luchan, Lupita, La Paloma Blanca, Rodrigo, Facundo, Šeherezáda, Onur, Roberto Carlos, Esmeralda sú najmä pre slovenské budúce mamičky čoraz viac a viac príťažlivejšie. V škole už sa stretnete s menami žiakov ako Esmeralda Novákova, Rosalinda Baloghová, Šeherezáda Lakatošová ale aj José Santiago Baláž. No predstavte si to, José Santiago, k tabuli, povedz nám kde je najväčší folklórny festival na Slovensku?
Toto je len zlomok z toho, čo všetko by sa vám mohlo stať pod vplyvom pozorovania aj krátkeho úseku takéhoto druhu telenovely, na váš ďalší vývin a osobnostný rast.
Komentáre