Dievča z dediny prichádza do veľkomesta študovať. Je celá bez seba že odchádza z domova a teší sa na nové skúsenosti, ľudí, párty, plesnivý študentský bytík, univerzitu v priemyselnej zóne, alkohol a tak ďalej….Po prvý krát prichádza do nemenovaného obchodného reťazca nakúpiť, keď v tom znenazdajky aj hľa, bastrigulifiguli : „Žela, dze máme to mléko? Šak ščul som ho vidzela volade vyložené.“ Bola si síce vedomá, že prvé slobodné mesto s kráľovskými výsadami má svoje typické nárečie, avšak prvotný kultúrny šok jej skoro spôsobil miernu othemoreu (viď. slovník cudzích slov) a chuť rýchlo uniknúť do bezpečia plesnivého bytu…
Intro je už dávnou minulosťou a po rokoch nasávania tohto dialektu už trnafčinu niekedy používam viac, ako spisovnú slovenčinu. Nie nadarmo Miško Spirit nôti, s kým si, taký si, alebo aj s vlkmi žijem, s vlkmi vyjem, v podaní s Brančim Kováčom na majku.
Trnavu som si zamilovala od prvého momentu. Hradby, parky, kostoly, nezávislosť, krátke ale aj dlhé lásky, vysokoškolský život (nespravodliví učitelia, nespravodlivé hodnotenia, nespravodlivý rozvrh, nespravodlivý automat na kávu ktorý vydával väčšinou čistú vrelú vodu), väčšinou prázdno v peňaženke, tekuté svetre, okná namiesto spomienok, ale hlavne špecifické nárečie. Po prvotnom šoku zažitom v potravinách som začala zisťovať, že lepšie je usmievať sa a prikyvovať, aj keď sa v konverzácii použije slovo, ktorému mám so svojou mozgovou kapacitou problém porozumieť. Karta sa však obrátila keď som si našla podobne poškodených priateľov z Trnavy a jej okolia ako som ja, a pomaličky som zisťovala čo dané slová znamenajú a začala som ich zaraďovať do svojho slovníka. Uvádzam zopár príkladov, ktoré boli pre mňa ako CPčkárku, pre ktorú sa otvorili hradby najväčší úlet.
Zober drigovicu, je tam zima – Siaham do chladničky a vyťahujem slivovicu.
E, hen sa kukni! – Hľadám písmeno E v priestore, no nikde ho nevidím.
Hentam sú odložené táčky, zeber ich – Idem do domu a prinášam natáčky.
Šak ale on to robí nápoky – Ostávam zmätená sama v sebe a premýšľam, čo sú to tie poky, keď niekto na ne robí.
Čo si dáme na raňajky, škvarelinu? – No ja určite nič čo niekto kus priškvaril jesť nebudem.
Mulatúvali sme do rána bieleho – A to kde ste sa s tými mulatmi stretli?
Ickaj mi zebrat ten klajbas – Ehm, čo prosím? Eine kleine bas?
Pozri jak sa tam to dzecko hindžuje – Napadá ma niečo s ninja korytnačkami alebo s menej známou nadávkou začínajúcou na M a končiacou na INDŽA.
Jáj, šak ale ty si taká otarená – Premýšľam, či som dobre počula, že som podarená.
Taktiež sem patria slová, ktoré doteraz používam a ktoré sa na mňa najviac za roky tréningu v trnafskom kráľovstve nalepili. Za to, že ich môžem veselo šíriť ďalej som vďačná ľuďom, ktorí mi boli a stále sú v Trnave najväčšou oporou. Veľa ma naučili a máme sa radi hlavne preto, lebo disponujú podobnou poruchou osobnosti ako ja, majú veľmi naklonený vzťah k čiernemu, doslova až čiernočiernemu humoru tak ako aj ja, ale najmä sa neotočili chrbtom pred dzifčaťom z hornákov a nenaložili mi ako svini do hranta. Prechodzili so mnou širinu marinu po trnafskom kraji, korzúvali so mnou po námescí, navštívili dzedzinské šenky, jarmočné zábavy a mulatúvačky. Békali sme o dušu. Keď som si nabila chrapinu, porád sa o mna velice starali a pomáhali mi. Keď mi skrížila cestu voláka chnypa, poslali ju do rici jak nygdo. Šadze som mala dvere otvorené a nygdo sa neondzil. Ked potrebovali volačo pomóct, makala som jak šrób a nevedzeli ma vypat. Keď bolo potrebné placit, vytáhli sa budeláre a išlo sa na vec. Takto to na tom západe funguje.
TRNAVIENKA NAŠA ♥
A na záver, LEGENDA – He really wants to break free
Komentáre