„Za peniaze si šťastie nekúpiš.“ O tom, že túto „frázu“ poznáš nebudem ani polemizovať. Kúpiť si nový mobil, alebo odložiť na dovolenku, čo si užiješ viac, tu je to už o čosi zložitejšie, však musí to predsa stáť za to. Drahší telefón s pokročilejšími funkciami, ktorý budeš využívať deň čo deň, alebo dovolenku pri ktorej navštíviš na chvíľku miesto, ktoré si doteraz videl len na fotografiách. Čo náš robí šťastnejšími, hmotné statky v podobe modernej technológie, odevu, šperkov, alebo je to práve ten zážitok v podobe dovolenky či festivalu.

Ak by sme hľadali odpoveď v menšej vzorke ľudí, a teda vo výskume, jeden taký tu je. Psychológovia(Van Boven a Gilovich) požiadali účastníkov štúdie o zhodnotenie práve takejto životnej skúsenosti. Väčšia polovica účastníkov uviedla (57%), že pocit šťastia by im skôr priniesol zážitok ako hmotná vec. U skupiny ľudí s nižším prímom to ale neplatilo. V tomto prípade to môže byť spôsobené nesplnenými základnými hmotnými potrebami. Taktiež bolo preukázané, že ak ľudia premýšľajú o svojich zážitkoch za, ktoré zaplatili sú omnoho šťastnejší, ako pri premýšľaní nad získaným majetkom. Osobnosť nám do veľkej mieri formujú práve zážitky, tvoria našu minulosť a pamätáme si ich v prípade ak to nepreženieme s alkoholom :) . Sú súčasťou nás samých. Sú podstatné pre svoju sociálnu hodnotu, ktorá vychádza z poznania nových miest, ľudí, myšlienok, názorov či vyvrátenia vlastných stereotypov. Bezpochyby zážitky taktiež utvrdzujú vzťahy s priateľmi. Aj priatelia a známi čo snami nemuseli byť sa to neskôr dozvedia pri socializácií z nášho rozprávania. Len málo z nás opovrhne dobrým príbehom. Hmotným statkom tieto veci chýbajú, predsa len najlepšie príbehy píšu samotné dobrodružstvá s ktorými máme omnoho viac spoločné.

Ahojte Crankstri,
nejaký čas sme sa vám neozvali (sme na križovatke - pomyselnej aj tej čo je úplne rýl) a tak to môže vyerať, že sme zdechli, ale nie, my sme sa len uložili na (trošku) dlhší zimný spánok, ale stále vás ľúbime, takže onedlho budeme mega makať na tom, aby sme vám priniseli čo najlepšie správy z našej šialene slušnej krajiny, ale aj od susedov, hoci aj tých čo sú až tam kdesi ďaleko za vodou (morom, oceánom?), ale hlavne tu u nás doma.
My čo sme ešte nezdechli sa veľmi tešíme na váš, čo ste nezdechli (či emigrovali), ale budeme určite radi aj z vás čo ste odtiaľto vypadli.
Každopádne, dajte nám pár týždňov a my budeme makať, koľko budeme vládať, aby ste mali dobrú náladičku a s radosťou si čítali naše najnovšie články z nášho pekného kúska Zeme :)
Mier a skvelý deň!

Pozdravuje vás váš vedúci mapass aka mapassito ;)

PS: za krásnu fotečku ďakujem Edovi 259!

Ako vypadala tvorba VFX z filmu Blade runner 2049? To Vám predstaví štúdio Rodeo FX a ich práca práve na tomto filme:

Blade Runner 2049 - Rodeo FX - VFX Breakdown from Rodeo FX on Vimeo.

Tá najhoršia časť týždňa, pondelkové zvonenie budíka! Občas už nepríjemný pocit nedeľu večer. Kiež by bol zas víkend. :/ Asi nebudem jediný, čo pondelkové rána prežíva so smrteľným utrpením. To náročné vstávanie a rekapitulácia čo na mňa v podobne piatich dní čaká. Je to všetko "klasická" depka... alebo snáď nie?

V dvoch lekárskych štúdiách skúmali príčiny smrti a ich priebeh počas týždňa. V japonskom výskume sa pozreli na vývoj miery samovrážd v priebehu dní v týždni a u maďarskom to bol počet infarktov. Podľa dát z Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) bol počet samovrážd v roku 2009 v krajinách ako Južná Kórea, Rusko, Maďarsko a hlavne Japonsku najvyšší na celkom svete a väčšina japonských mužov si skutočne vzala život v pondelok. V priebehu ďalších dní v týždni pravdepodobnosť klesla a v sobotu bola najnižšia. Rovnako to je s infarktom v priebehu týždňa, kde najvyššie riziko je v pondelok a následne v priebehu ďalších dní klesá. Za následok to môže mať hlavne stres, ktorý prichádza po voľných víkendových dňoch. Taktiež by začiatok týždňa mohol zosilovať pocit osobnej slabosti či izolácie.

Na záver už len to, že asi sa nájdu aj lepšie dôvody na skákanie z mosta (napr.) ako pondelok, i keď asi všetci vieme, aké sú pondelky ťažké, stresujúce a nekonečné. Tie moje pre inšpiráciu zvládam, uvedomením si, že všetko má svoj koniec. I to pondelkové utrpenie a ten piatok musí znova prísť! :)

Choroba, podstatné meno ženského rodu. Synonymom môžu byť slová ako: chrípka, zápal, angína, pliaga, alebo zavolajtekňazaumieram. Príznaky či dôsledky už, samozrejme, všetci veľmi dobre poznáme, avšak po mojom výskume realizovanom v týždňovej izolácii si dovolím pridať zopár postrehov.

Google. Tak najprv hľadám, čo by mi asi tak poradili staré matere na škrabanie v hrdle, o dva kliky ďalej už hľadám ako liečiť rakovinu hrtana a o ďalšie dva kliky koľko vychádza prevoz tela z jednej strany republiky na druhú. Po čase, keď sa mi zo škrabania v hrdle stane dusivý kašeľ, kvôli ktorému zavýjam v noci ako Hulk, spadne google a začínam mať pocit, že už mi nepomôže ani posledné pomazanie.

Osobný priestor. Zúžil sa na štyri steny, poprípade ešte môžem zahrnúť posteľ, perinu a vankúš. Sporadicky, ale naozaj len sporadicky dokážem spraviť tri kroky na toaletu, a ďalšie dva, aby som si uvarila čaj, resp. prehltla zopár mandarínok. Okolo mňa sa na zemi povaľujú chumáče vlasov ako v odľahlých vyprahnutých krajinách, na posteli a v koši majú schôdzu všetky vreckovky z okresu a na stole sa povaľuje zbierka liečiv, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani prvotriedny varič.

Priatelia. Very low level. Jednoducho, prenášam smrteľné bacily a keby nemám vo svojom príbytku spolubývajúce, pripadala by som si ako osamelý, neviditeľný a bezcenný zhluk buniek a mäsa. Niekto hovorí, že aj kniha môže občas zastupovať rolu dobrého priateľa, ešte som však nepočula že by nejaká kniha povedala, že ma rozkope ak ju nakazím. Dokonca ani ten prach čo sa zvíri keď si beriem teplomer z police nie je naklonený mojim haptickým signálom.

Reč. Úroveň rečového prejavu sa rapídne znižuje, nastáva tzv. downgrade. Slovná zásoba pustne, na vypípanie vulgarizmov vyslovených aj pri jednoduchej činnosti ako je ranné prebudenie (sprevádzané pocitom, že vám odchádzajú priedušky na zájazd do Medžugoria) by podľa mňa nestačila ani trojminútová salva prístroja monitorujúceho srdečnú činnosť mŕtveho človeka.

Myseľ. Mozgová činnosť sa sústreďuje výhradne na uspokojenie bazálnych biologických potrieb a ešte na to, ako ich potlačiť, aby som čo najmenej opúšťala osobný priestor spomenutý vyššie. Neodporúčam v tomto období nadväzovať nové kontakty, akokoľvek sa zapájať do riešenia nejakého problému, zamýšľať sa sám nad sebou, alebo nebodaj viezť zmysluplný dialóg. Feedback vás môže bolieť.

Sčítané a podčiarknuté, zoberte ma do nemocnici, a zoberte aj tohto chlapca prosím.

Po dlhšej dobe tu máme štátny sviatok, ktorý ma skutočne zmysel. Presne pred 27 rokmi občania Českej a Slovenskej republiky volali po slobode a demokracii. Vybavení dávkou odvahy vykročili spoločne do ulíc a postavili sa režimu na odpor.

Plán sa vydaril, predstavitelia Komunistickej strany moc odovzdali a režim padol. Mnoho ľudí si však neuvedomovalo, že ako Česká tak aj Slovenská republika stáli v tomto momente „len“ na pol ceste ku demokracii. Z politického hľadiska demokracia nebola konsolidovaná. Absencia skúseností a odbornosti u politických zástupcov sa z veľkej časti podpísala pod vznik vlád po roku 1992. Daňou za neskúsenosť pre Slovenskú republiku bola vláda V. Mečiara od roku 1994 – 1998, ktorá spomalila či dokonca zastavila Slovenskú republiku na ceste ku konsolidovanej demokracii. Z chýb sa však treba učiť.

Dnes už v čase konsolidovanej demokracie sa však vynorili iné problémy spojené s fungovaním politického systému. Klientelizmus a korupcia sú pre slovenský politický systém problémom číslo jeden. Kauzy spájané priamo s premiérom či ministrom vnútra posunuli Slovenskú republiku na predposledné miesto štátov Európy. Finančné skupiny majú vďaka súčasnej vláde vytvorený priestor pre tvorbu „im vyhovujúcej“ politiky. Samotný minister vnútra, ako šéf polície marí vyšetrovania trestných činov, ktoré by mohli ohroziť členov vlády.

Toto sme skutočne nechceli ! Ak sme sa „popálili“ na vláde V. Mečiara, tak to bolo výsledkom neskúsenosti a mali by sme sa poučiť. Na základe toho by sme nemali dávať priestor politickým zástupcom, ktorí radi rozhodujú a neradi debatujú, a presadzovanie slobody nie je ich silnou stránkou. Ani v súčasnosti sloboda nie je samozrejmosťou a je potrebné ju podporovať a ochraňovať.  Moderná slovenská demokratická spoločnosť by nemala v žiadnom prípade tolerovať autokratické praktiky, nekonsenzuálny typ politiky, marenie vyšetrovaní trestných činov ministrom vnútra a v prípade potreby by mala volať po novej vláde či vládu vymeniť.

Po dlhšej odmlke opäť zdravím svojich prívržencov zo sveta dissu a hejtu. S odstupom času totižto všetko vyzerá byť jasnejšie a zrozumiteľnejšie a ja niesom z tých, ktorí mlčia. Po trpkom rozchode s milovanou partnerkou som si lámal hlavu, kde bola chyba, čo sa stalo a kládol som si množstvo zbytočných otázok. Prečo som miloval osobu, ktorá ma tak zrádzala, klamala a ktorá ma síce ani pri sebe nedržala, ale ani nepúšťala. Odpoveď je jasná a jednoduchá – lebo to tak malo byť! Všetko na svete sa deje z nejakého dôvodu. Človek len častokrát nechce vidieť pravdu, lebo rozum zastrie zaľúbenosť. Mohol som ja robiť všetko ako gentleman pre jej zdravie, bezpečnosť, príjemný pocit, šťastie, úsmev, budúcnosť či tzv. lásku. Jednoducho, keď to ten človek nevie od Vás prijať a neváži si to, sadíte na neúrodnej pôde a zbytočne sa trápite, pretože nikdy tam nebude to spoločné “MY”. Je Vám síce spolu príjemne, cítite sa navonok šťastný, ale akonáhle sa stratíte jeden druhému z očí, ste len jeden z mnohých, zatiaľ čo ona bola pre vás prioritou. Ste samozrejmosť?! Ako Vám môže žena, ktorá tvrdí, že Vás ľúbi, povedať do telefónu, že jej je prednejší nejaký iný muž, s ktorým si práve pripíja a vysmieva sa Vám, zatiaľ čo Vy ju chcete z lásky prekvapiť darčekom, ktorý nechávate u nej doma v poštovej schránke? Ako Vám môže klamať, že nemôžete ísť spolu cvičiť do fitka, lebo je chorá a zatiaľ čo ju idete navštíviť domov s kyticou pre skoré uzdravenie, sa od jej mamy vlastne dozviete, že už vo fitku je? Prečo Vás od seba odoženie niekoľkokrát s argumentami, že nepatríte k sebe alebo si musí nájsť niekoho z vyššej vrstvy, potom ide na stretko s nejakým típkom z pokecu, či “kamarátmi” alebo klientmi na kávu a keď jej to nevýjde podľa predstáv, príde naspäť za Vami s tým, že Vás ľúbi a nikdy ľúbiť neprestala? Pritom vám to omieľala pekne dlho, že Vás neľúbi ale na sex a erotiku ste jej boli dobrý. A Vy nechávate naďalej zo seba robiť hlupáka, lebo bezmedzne veríte, že to je láska a dúfate, že to s Vami myslí vážne. Vidíte tam totižto nejaké tie náznaky citov, ale nie ste náhodou len zadné vrátka? Prečo inak by vás odstránila ľahostajne cez týždeň zo svojho života a po prehýrenom víkende vám smutne napísala, že nedokáže a nechce ďalej žiť?

Ľudia!!! Ak sa niekomu niečo podobné deje a číta tieto riadky – prosím Ťa, zobuď sa! TOTO NIE JE LÁSKA, NIKDY NEBOLA, NIKDY NEBUDE A RÝCHLO ODÍĎ! Zachráň svoju dušu, či už sa jedná o gentlemana alebo z opačnej strany pohlavia o lady, máš naviac chápeš?! Niesom tu od toho, aby som súdil, či urážal, každý máme predsa svoje chyby, ale chcem Vám povedať nasledovné. Zatiaľ čo takéto dievča na Vás nadáva pred Vašimi priateľmi, lebo ste sa pohádali a vytiahne na Vás všetku špinu minulosti, niekde je dievča, ktoré sa pochváli, že ste jej priniesli mastičku od bolesti, zatiaľ čo je v náročnej práci a tým jej uľavili. Niekde je žena, ktorá je šťastná, keď jej kúpite kvet, keď ju pozvete na zábavu či otvoríte dvere k romantickej večeri. Niekde je žena, ktorá je vďačná, keď ju pozvete na wellness, do kina, motokáry, laser game atď a keď jej podarujete niečo, čo má rada. Zatiaľ čo Vy ste márnili čas telefonátom svojej “láske” ako sa má a dostala sa vám v skutku zábavná odpoveď – ako ju masíruje jej dobrý kamarát na hotelovej izbe, NIEKDE JE DÁMA, ktorá nechce ísť spať skôr, ako si nezaželáte dobrú noc. A aj keď sa Vám minulosť ozve po dlhšej dobe s tým, že nemôže zabudnúť na Vaše sexuálne úlety a chce ich zas a znova každý víkend, sleduje Vás na instagrame a kontaktuje, IGNORUJTE TO, lebo vedzte, že toto isté píše ďalším a CHCE SA VÁM POTOM ZVRACAŤ, KEĎ SI ČÍTATE TIETO ISTÉ SLOVÁ CTRL C a CTRL V aj pre iného muža. But don´t worry, baby, Karma is waiting for everybody… 🙂

A celkovo, keď vidím niektoré tie dnešné pseudovzťahy okolo seba, dvíha sa mi žalúdok.

No nestrácam nádej! Verte mi, niekde je tá pravá s odretými kolenami, ktorá Vám bude rozumieť a ktorej nebudete musieť vysvetľovať, čo znamená dva krát meraj a raz strihaj. Nebudete sa musieť donekonečna opakovať, lebo počuje len to, čo chce počuť, pričom bude tvrdiť stále to svoje a utápať sa v minulosti, čo kto ako kedy povedal. Nebudete sa musieť báť rodičov, či ste pre ich dcéru alebo syna dobrý/á alebo sa musieť ospravedlňovať, že ju videli plakať, keď si za to môže ona sama a Vás len priviedla do nepríjemnej situácie plnej krivdy. Nedajte sa psychicky ničiť niekým, kto Vám tvrdí, že chce s Vami stráviť celý život a pritom funguje počas Vášho vzťahu na partnerskej zoznamke. Tam kdesi je totižto žena, ktorá Vám aj sama navrhne, že chce s Vami stráviť čas, víkend a berie Vás ako súčasť jej života, pričom Vás neskrýva pred okolitým svetom s úbohými výhovorkami. No váži si Vás! Nebude Vás musieť trápiť, že vyzeráte pred jej rodinou a známymi ako najväčší debil, pretože oni nevedia, čo všetko ste pre ňu urobili a vedia len to zlé, vymyslené a vykonštruované z niektorých Vašich hádok, ktoré im prezentovala po svojom. Ale prečo vlastne tie hádky boli, tam už sa stráca pointa, dôležité je sa zbaviť viny, však?! Faloš!

Preto majte svoje svedomie čisté, buďte čestní a kráčajte životom vysmiati rozdávajúc dobro. Kde sa deje krivda a zlo, ozvite sa! Hľadajte pravdu a spravodlivosť a vedzte, že čo dáte, sa Vám skôr či neskôr vráti! Uvidíte, že tá skutočná láska si Vás nájde sama a že s rodinou tej pravej budete vychádzať v dobrom a budú Vás brať takého, aký ste a považovať Vás za svojho. Nie vždy to bude síce ružové, ale keď dvaja zdieľajú jeden dáždnik, vedia prekonať akúkoľvek búrku. Tak nestrácajte čas prázdnotou ale buďte príkladom, nech sa skončí éra týchto moderných pseudovzťahov…

     Dievča z dediny prichádza do veľkomesta študovať. Je celá bez seba že odchádza z domova a teší sa na nové skúsenosti, ľudí, párty, plesnivý študentský bytík, univerzitu v priemyselnej zóne, alkohol a tak ďalej….Po prvý krát prichádza do nemenovaného obchodného reťazca nakúpiť, keď v tom znenazdajky aj hľa, bastrigulifiguli : „Žela, dze máme to mléko? Šak ščul som ho vidzela volade vyložené.“ Bola si síce vedomá, že prvé slobodné mesto s kráľovskými výsadami má svoje typické nárečie, avšak prvotný kultúrny šok jej skoro spôsobil miernu othemoreu (viď. slovník cudzích slov) a chuť rýchlo uniknúť do bezpečia plesnivého bytu…

     Intro je už dávnou minulosťou a po rokoch nasávania tohto dialektu už trnafčinu niekedy používam viac, ako spisovnú slovenčinu. Nie nadarmo Miško Spirit nôti, s kým si, taký si, alebo aj s vlkmi žijem, s vlkmi vyjem, v podaní s Brančim Kováčom na majku.

     Trnavu som si zamilovala od prvého momentu. Hradby, parky, kostoly, nezávislosť, krátke ale aj dlhé lásky, vysokoškolský život (nespravodliví učitelia, nespravodlivé hodnotenia, nespravodlivý rozvrh, nespravodlivý automat na kávu ktorý vydával väčšinou čistú vrelú vodu), väčšinou prázdno v peňaženke, tekuté svetre, okná namiesto spomienok, ale hlavne špecifické nárečie. Po prvotnom šoku zažitom v potravinách som začala zisťovať, že lepšie je usmievať sa a prikyvovať, aj keď sa v konverzácii použije slovo, ktorému mám so svojou mozgovou kapacitou problém porozumieť. Karta sa však obrátila keď som si našla podobne poškodených priateľov z Trnavy a jej okolia ako som ja, a pomaličky som zisťovala čo dané slová znamenajú a začala som ich zaraďovať do svojho slovníka. Uvádzam zopár príkladov, ktoré boli pre mňa ako CPčkárku, pre ktorú sa otvorili hradby najväčší úlet.

Zober drigovicu, je tam zima – Siaham do chladničky a vyťahujem slivovicu.

E, hen sa kukni! – Hľadám písmeno E v priestore, no nikde ho nevidím.

Hentam sú odložené táčky, zeber ich – Idem do domu a prinášam natáčky.

Šak ale on to robí nápoky – Ostávam zmätená sama v sebe a premýšľam, čo sú to tie poky, keď niekto na ne robí.

Čo si dáme na raňajky, škvarelinu? – No ja určite nič čo niekto kus priškvaril jesť nebudem.

Mulatúvali sme do rána bieleho – A to kde ste sa s tými mulatmi stretli?

Ickaj mi zebrat ten klajbas – Ehm, čo prosím? Eine kleine bas?

Pozri jak sa tam to dzecko hindžuje – Napadá ma niečo s ninja korytnačkami alebo s menej známou nadávkou začínajúcou na M a končiacou na INDŽA.

Jáj, šak ale ty si taká otarená – Premýšľam, či som dobre počula, že som podarená.

     Taktiež sem patria slová, ktoré doteraz používam a ktoré sa na mňa najviac za roky tréningu v trnafskom kráľovstve nalepili. Za to, že ich môžem veselo šíriť ďalej som vďačná ľuďom, ktorí mi boli a stále sú v Trnave najväčšou oporou. Veľa ma naučili a máme sa radi hlavne preto, lebo disponujú podobnou poruchou osobnosti ako ja, majú veľmi naklonený vzťah k čiernemu, doslova až čiernočiernemu humoru tak ako aj ja, ale najmä sa neotočili chrbtom pred dzifčaťom z hornákov a nenaložili mi ako svini do hranta. Prechodzili so mnou širinu marinu po trnafskom kraji, korzúvali so mnou po námescí, navštívili dzedzinské šenky, jarmočné zábavy a mulatúvačky. Békali sme o dušu. Keď som si nabila chrapinu, porád sa o mna velice starali a pomáhali mi. Keď mi skrížila cestu voláka chnypa, poslali ju do rici jak nygdo. Šadze som mala dvere otvorené a nygdo sa neondzil. Ked potrebovali volačo pomóct, makala som jak šrób a nevedzeli ma vypat. Keď bolo potrebné placit, vytáhli sa budeláre a išlo sa na vec. Takto to na tom západe funguje.

TRNAVIENKA NAŠA ♥

A na záver, LEGENDA – He really wants to break free

Príbeh, ako inak zo života…Pekný deň za mnou, stihla som sa len dva krát potknúť na svojich vlastných nohách a stúpiť do taniera s lasagnami, ktoré som si inteligentne počas jedla odložila ku posteli, veď si určite ešte dám, len napíšem tuto jednu stranu z diplomovky, tuto hodím lajk a tuto sa troška zabudnem na demotivacia.sk. Čas plynie a prichádza chvíľa, kedy sa moja starká rozhodne, že som dnes málo jedla (6 krát denne je u nej minimum) a kričí na mňa cez pol domu, nech si prídem niečo od nej zobrať. Poznáte to, jedným uchom dnu, druhým von…Avšak, keď príde na rad mučenícky tón a vydieranie typu : komu som to robila, nič neješ, chudá si, veď si dnes zjedla len dva obedy, olovrant a druhú večeru si len tak rozprplala, dvíham svoj (podľa nej) anorektický zadok z postele, vyťahujem slúchadlá z uší, desať minút hľadám papuče po izbe, a pripravujem si výhovorky, prečo si neprosím už ponúkané švédske stoly zo starkinej dielne. Kiež by moje argumenty boli nepriestrelné ako mithril Bilba Bagginsa…

Tanier naložený, príkaz zjesť to hneď tu a teraz zavelený, nuž, poručeno Pánu Bohu. Pri najhoršom mi poručí reflux. Sadám si k televízoru, nestihnem ani zaostriť a už za sebou počujem: „Henten židák tam drží tú Valentínu, taká nenávisť je v ňom, oca mu naháňam!“. Obzerám sa, či mi starká do jedla nepridala nejaké huby, no zisťujem, že to čo sa odohráva je realita. Prvých päť minút pozorujem starkú vo svojom prirodzenom prostredí ako sa rozhorčuje a snaží sa vysvetliť, kto s kým paktuje, kto koho zabil a o čo tam vlastne ide. Ďalších päť minút len nezmyselne krútim hlavou a mám tendenciu ísť si dať Maté IQ čaj, alebo si spraviť lobotómiu. Ak by som mala písať komplexne o mojich pocitoch a o tom, čo som v skutočnosti videla, tento článok by ste čítali tak minimálne do roku 2020, a bude dostavaný ďalší jeden kilometer diaľnice na Slovensku. Reflektujem aspoň subjektívne zistenia, ktoré preleteli cez moje nervové dráhy ako hurikán Katrina, stihli za sebou zanechať paseku a nezastavil ich ani prefrontálny lalok. Musím to proste dostať von, aby som vás všetkých upozornila na tento druh nenápadného, no zato nebezpečného tichého zabijaka mozgových buniek a uchránila vás od nekonečných minút mindfucku.

1. RIZIKO: VYSOKÉ – Ak pozeráte telenovelu, je jedno z akej krajiny má pôvod, nepozerajte sa na seba do zrkadla! Ženy (sväté obrázky) majú dokonalý make-up keď idú spať, keď v noci vstanú na záchod, preberú sa, plačú, hádžu sa o zem, hádajú sa so sokyňami, prežívajú zrútenie, brodia sa v bahne, bojujú so životom či vstávajú po opici. Riziko spočíva v tom, že by ste sa s týmito kráskami mohli identifikovať a mohlo by to dopadnúť napríklad takto. No nejeden indiánsky totem by mohol zblednúť závisťou.
2. RIZIKO: VYSOKÉ – Ak vám vadia srdcervúce vyznania lásky, prízemné intrigy, primitívne hádky, iné klikyklukyklaky, či striedanie extrémneho prezentovania emócií šťastia, nenávisti a odporu v intervale jednej nanosekundy, obchádzajte žáner telenovela čo najviac ako sa dá. Hrozí infarkt myokardu, porážka alebo nervový kolaps.
3. RIZIKO: MIERNE – Pre náročných kinematografických odborníkov je tento žáner neprípustný, z hľadiska obsahu, dejovej línie, použitých efektov, hereckých výkonov, dialógov a rekvizít. Riziko je podobné ako v bode číslo dva, s rozdielom že tu by nemuselo dôjsť k takým vyhroteným situáciám. Častým prejavom po pozretí podobného žánru je napríklad tik v oku, trhavé pohyby rúk, alebo tourettov syndróm.
4. RIZIKO: MIERNE – Mená ako Juan Carlos, Luchan, Lupita, La Paloma Blanca, Rodrigo, Facundo, Šeherezáda, Onur, Roberto Carlos, Esmeralda sú najmä pre slovenské budúce mamičky čoraz viac a viac príťažlivejšie. V škole už sa stretnete s menami žiakov ako Esmeralda Novákova, Rosalinda Baloghová, Šeherezáda Lakatošová ale aj José Santiago Baláž. No predstavte si to, José Santiago, k tabuli, povedz nám kde je najväčší folklórny festival na Slovensku?

Toto je len zlomok z toho, čo všetko by sa vám mohlo stať pod vplyvom pozorovania aj krátkeho úseku takéhoto druhu telenovely,  na váš ďalší vývin a osobnostný rast.

P.S. This is serious issue

Česť práci, Na stráž alebo Dobrý deň! Neviem, čo je v poslednej dobe v móde, keďže sa nám to doma po voľbách pekne vykreslilo. Od môjho posledného pajzlového článku ubehol dosť dlhý čas a tak som si povedal, že sa vám trošku pripomeniem. Dúfam, že po uverejnení tohto príspevku sa mi nebude zase niekto vyhrážať fyzickou likvidáciou, alebo ma vláčiť po súdoch, ako sa to skoro stalo naposledy.

Je to pre ľudí…

Abstinenti, nepiči a iná časť spoločnosti, ktorá neholduje tekutému šťastiu bude síce namietať, no je to tak. Alkohol je vymyslený pre ľudí a pre zábavu, ktorá sa sním zažíva. Pravda, že pri pravidelnejšej konzumácii si niektorí vášnivci vybudujú závislosť, no povedzme si rovno, na dobré sa ľahko zvyká a človek sa v dnešnej dobe stane závislým pomaly už aj na čokoláde. Na pravidelnejšom pivku s priateľmi nie je nič zlé, no a na chaty tak isto nechodíme hrávať pexeso (neviem, ako je to u vás, ale u nás to tak nie je). Core item celého tohto problému však je to, čo prichádza po nadmernom množstve skonzumovania tohto nápoja.

Svaly, odvaha, okno, kocovina

Určite to poznáte – človek si vypije a nastupuje rovnaký scenár: je prekliate silný, dobre sa mu spí (tento argument používal otec môjho kamaráta, ktorý pil preto, lebo nemohol večer zaspať. Legit enough, prečo nie.), prekvitá oslnivosťou a šarmom, vie všetko najlepšie a tak ďalej a tak ďalej. Na druhý deň však prichádza tá čarovnejšia časť, keď sa zobudíte a chcete umrieť. V ústach chuť, ako v polepšovni, hlava dutá, až tak hŕka, žalúdok na vode a na perách doznanie, ktoré povedal každý z nás najmenej 3x: „Už nikdy nebudem piť.“ Hej no, človek v úzkych povie všeliaku sprostosť. Existujú však aj nesmrteľní, ktorí toto nezažívajú a tým patrí všetok môj vrúcny obdiv. Teraz však hovoríme o bežných smrteľníkoch, ako som ja, Jakubes od nás z redakcie a mnoho ďalších. Internet je  plný „rád“, ako sa instantne a účinne zbaviť kocoviny, no ja praktizujem jeden overený rituál stále dookola – grcnúť prebytočnú žlč, zjesť suchý chleba a dať si pivko. Zaujímavý pohľad na to mal tak isto aj Lemmy z Motorheadu, ktorý sa na tému Kocovina vyjadril „Na to, aby ste mali kocovinu, musíte prestať piť.“ Veľký a múdry človek – nečudo, že po ňom chcú pomenovať drink.

Alkohol nemôže za vaše posrané životy

Horšie však je, keď sa spolu s kocovinou dostaví aj alko depka. Od klasickej depresie sa líši v tom, že vám je napču po fyzickej, aj po psychickej stránke a prejavuje sa to najčastejšie tak, že sedíte ako kôpka nešťastia so slzami na krajíčku a hlavou vám idú rôzne duchaplné myšlienky typu: môj život nestojí za nič, nikdy si nenájdem partnera; celý život budem nešťastný/á; neviem, čo budem v živote robiť; škola ma nebaví, bla, bla, bla. Určite sa to stalo každému z nás. Pointa však je v tom, že za alko depku nemôže alkohol, ale miesto, kde sa nachádzate. Nie je predsa nič vtipnejšie, ako keď sa ráno na chate alebo intráku začnú všetci postupne ožívať s kocovinou, pokrčenými tvárami, ťažkým dychom a s pekným popevkom na perách sa na sebe navzájom smejú. Keď však zažijete dobrú párty a na druhý deň sa zobudíte osamote doma, začnete v kocovine premýšľať nad rôznym typom sprostostí, ktoré vás v živote pekne vytáčajú, no obvykle by vás to nenapadlo rozpitvávať, no teraz máte zvýšený cit na kkotiny, pretože kocovinka tiež nie je jedna z tých príjemných vecí. Najlepším liekom na alko depku je samozrejme dobrá partia, muzika alebo rozhovor s kamarátom po telefóne na pripomenutie si večera, ktorý môže za váš momentálny stav.

Jediné ponaučenie, ktoré vám môžem dať je, že alkohol nemôže za vaše posrané životy. Môžete si za ne sami. Majster alkohol vás len chytí popod pazuchy a občas vám vaše životy vylepší, respektíve pomôže pripomenúť, ako veľmi stoja za hovno. Na happyendy sa chodí do kina, realita býva iná.

~Stone

* *

Keďže pokarhaní a kritiky slovenských politikov je viac než dosť, rozhodol som sa pre pravý opak. Nekritizovať a pochváliť každý kalendárny mesiac tých, ktorí si to zaslúžia a zároveň tých, ktorých kvalitnú prácu vo väčšine prípadov zatieni neprofesionálna a nezodpovedná práca ich „kolegov“.

Na úvod by som chcel touto formou vyzdvihnúť a pochváliť prácu slovenského politika u ktorého už niekoľko dní registrujeme skutočne cieľavedomú a poctivú prácu v Národnej Rade Slovenskej republiky. Pýtate sa o koho ide? Bohužiaľ, s poľutovaním Vám budem musieť oznámiť, že sa nejedná o žiadneho člena novovzniknutej vlády. Jeho meno je Miroslav Beblavý a aj keď som ho osobne nevolil, už niekoľko dní po voľbách môžem povedať, že je to človek na pravom mieste.

Asi všetci vieme, že pán poslanec Beblavý (a ľudia okolo neho) nenechal nič na náhodu a postavil sa už v prvých dňoch po parlamentných voľbách sebavedomo za svoju česť, názory a presvedčenie. Tým podľa môjho názoru vyjadril svoju pripravenosť a odhodlanosť vykonávať svoju funkciu v prvom rade zodpovedne. Myslím si, že Slovenská republika má hrubý deficit takýchto osobností na politickej scéne. Hlavne preto som sa rozhodol reagovať a prácu poslanca Beblavého vyzdvihnúť a pochváliť. Týmto samozrejme nechcem povedať, že je jediný.

Medzi pozitívne články slovenskej politiky nepochybne patrí poslankyňa Lucia Nicholsonová – podpredsedníčka parlamentu a známa bojovníčka proti korupcii. Jedná sa o osobnosť na slovenskej politickej scéne, ktorá sa ako máloktorý poslanec, dokáže vzdať svojich poslaneckých výhod – a tým priamo upozorniť na rozhadzovanie štátnych peňazí – peňazí nás všetkých.

V povolebnom mesiaci marec 2016 nesmiem zabudnúť na poslanca Richarda Sulíka. Ako líder pravice sa po výsledkoch v parlamentných voľbách zachoval profesionálne, postupoval zodpovedne, pôsobil sebavedomo a v prvom rade pripravene. Nenechal sa vťahovať do zbytočných amatérskych hádok jeho kolegov a môžem otvorene vyhlásiť, že ako líder pravice urobil pre vznik potencionálnej pravicovej vlády maximum, za čo mu právom patrí politická pochvala.

Ďalší, ktorý si zaslúži pochváliť omnoho viac ako pokarhať je pán poslanec Boris Kollár. Pre niekoho možno prekvapenie tohto rebríčka, no opodstatnené. Boris Kollár je politický zástupca, ktorý sa počas rokovaní o potencionálnej pravicovej vláde predom vzdal všetkých politických funkcií, na ktoré by mal mať nárok. Za akú cenu? Za cenu splnenia sľubov, ktoré dal svojim voličom.

Musíme si uvedomiť, že práve politické funkcie, ktorých sa vzdal sú základným a prvotným cieľom každého politika a každej politickej strany, ktorá vstupuje do volieb. Myslím si, že takéto gesto môžeme považovať za prejav jeho politického charakteru, za čo si zaslúži taktiež pochvalu.

Taktiež by som chcel odovzdať touto formou politickú pochvalu Zsoltovi Simonovi. Ako jediný zástupca maďarskej menšiny sa dokázal postaviť za svoj názor, no podporu u žiadneho kolegu žiaľ nedostal. Myslím, že politický zástupca menšiny si vo väčšine prípadov nemôže dovoliť oponovať svojej strane v najzávažnejších otázkach – teda ak sa chce niekedy podieľať na moci. Zsolt Simon to napriek tomu urobil, za čo mu patrí taktiež politická pochvala.

Na záver by som aspoň rád spomenul meno súčasného ministra zdravotníctva Tomáša Druckera, týmto ho podporil v jeho začatej práci a zaželal mu, aby mu takéto tempo ostalo po celé štyri roky. Takýmto spôsobom sa pochvala určite dostaví.

Test atómovej bomby americkou armádou v Novom Mexiku:

Zdroj:atomcentral

Ďalší, podobný, no starší test atómovej bomby sa odohral na Aljaške v roku 1971. Tu išlo pravdepodobne o najväčší jadrový test pod zemou v našej histórii (explózia o sile 5 megatun TNT). Pri tomto teste sa zem zdvihla do výšky až 6 metrov, sila explózie bola takmer 400 krát silnejšia ako výbuch atómovej bomby nad Hirošimou. Pokles pôdy po výbuchu spôsobil tvorbu nového jazera presahujúce šírku jedného kilometra. Otras sa na Richterovej stupnici vyšplhal až na číslo 7.

Zdroj: Video swamp

Odhodlanie je silná vec, hlavne keď máte písať záverečnú prácu, či už je to bakalárka alebo diplomovka. Môj príbeh začal asi takto…

Štvrtý ročník, vyberanie tém na diplomovku. Hovorím si, školiteľa chcem toho a toho, nemôžem zabudnúť za ním zájsť aby mi u seba rezervoval miesto. Škoda, že môj štýl je na všetko zabudnúť (diagnóza HOSIPA – ho.no si pamätám) a riešiť to potom v poslednej chvíli. A tak deň pred koncom možnosti vybrať si školiteľa na záverečnú prácu, som sa s úsmevom číslo päť dovalila na poschodie, kde sídlia tí najvyšší, ktorí miešajú karty osudu. Klop klop, dobrý deň Beáta, čo chcete, sadnite si, noo, ale prišli ste nejako neskoro nie? Ehm, ale viete, máme toho veľa, hento, tamto, však to poznáte, čistá depresia. Pravdaže to pozná, keď má na nástenke oznam typu: Jednoduché odpovede  = 5 eur, Rozvité vety = 10 eur, Komplexné rozobratie problému: 50 eur. Po zdvorilostných odpovediach typu: nie, nepribrala som, život ide v pohode, stále tie isté lieky na nervy, sme prišli k meritu veci – téma práce. Keďže moja pripravenosť bola v intervale od -1 do 0, dúfala som že sa v sekunde stane nejaký zázrak a mňa osvieti, no minimálne halogén. Našťastie, najlepší školiteľ mal k dispozícii už ním vypísané témy, ktoré ponúkol do pléna. Zo všetkých ktoré vypísal, bolo reálne k dispozícii asi sedem, no nech mi nikto nehovorí že to nie je symbolika šťastia – škoda že nie sme v rozprávke. Roztáčame ruskú ruletu, oči mi smerujú na monitor počítača a čítam – agresia detí a mladistvých, rola matky a otca očami mladistvých, emocionálna inteligencia, šikanovanie ako problém v práci sociálneho pedagóga, samovraždy ako vážny problém v práci sociálneho pedagóga, kvalita života detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, kresba očami detí….óóó, počkať počkať, dajte to trošku naspäť, zaseklo ma ako keby som mala katatonickú schizofréniu…samovraždy, to je témička! O tom, že som vždy bola trošku iná, som asi nehovorila však? Oči mi zasvietili ako na fotke kde mám tri promüle a v hlave bielovlasý dedko čo riadi centrum mozgu kričí: vyber si tú tému, no tak, vyber si ju! Ale veď prečo nie? Téma je to zaujímavá, ojedinelá, idem do toho! Po všetkých oficiálnych úkonoch (zapísanie si môjho mena k téme na zdrap papiera) som vyšla spokojná von, že mám dobrého školiteľa a ešte aj dobrú tému…

Teraz tu sedím v polohe ranená srna, s deviatimi stranami teoretickej časti a v duchu sa pýtam, či som náhodou nešla z BeeFree  keď som si vyberala takúto tému a ešte som sa z nej aj tešila. Nie je problém, že by ma téma nezaujímala. Problém je, samozrejme, v technike, čase, nízkom počte literatúry, nákupných maniačkach o 15:00, začínajúcej, aktívnej a končiacej perióde, zlej konštelácii hviezd a iných poveternostných vplyvoch. Začať výskumom je tiež trochu na hlavu, ale to, že som z inej planéty som už spomínala. Ten už mám chvála pánu Bohu na 80 % dokončený. A čo sa robí keď sa dokončí jedna časť? Oddychuje! Pondelok – dnes si dám oddych, včera som dopísala ten výskum. Utorok – ale veď ma to až tak nesúri, ešte spočnem. Streda – v stredu sme  ani na základnej nedostávali domáce úlohy, prečo by som mala riešiť školu? Mám frei! Štvrtok – spím do pol druhej, upracem, večer idem von – nestíham. Piatok – spím do pol tretej, ostatnú polovicu dňa som unavená z toho, že som prespala pol dňa. Sobota – veď je víkend, nebudem sa snáď venovať diplomovke, radšej vyleštím ozdobné poháre z obývacej steny, umyjem okná a vytepujem koberce. Nedeľa – v nedeli se nic nedělá. A takto prebehol nejaký ten piatoček, moja kríza rastie ako (prirodzené) botulotoxínové pery, resp. poprsie Zuzky Plačkovej a termín odovzdania diplomovej práce sa závratnou rýchlosťou blíži. To ani nespomínam, že už keď som sa niekde medzi pondelkom 15.2 a piatkom 18.3 pár krát odhodlala vymyslieť obsah a nadpis prvej kapitoly, exol mi môj osem rokov starý notebook, čo mi privodilo slabší infarkt myokardu a chuť zaspievať si smútočnú salvu na počesť všetkých fotiek dehonestujúcich moju osobu, ktoré sa nestihli predrať do sveta.

Dnes je deň 8, kedy sa aktívne venujem diplomovke a mama ma v noci budí so slovami: kričala si zo sna, čo sa ti snívalo? Ja jej v hladine alfa odpovedám že som sa rozprávala s mojim kamarátom o tom, že aké druhy samovrážd existujú. Ráno sa budím a premýšľam, či to bol sen, alebo sa to naozaj stalo, keď mamina spustí, že aká sranda bola, keď ma budila a ja som zvreskla ešte aj na ňu, že čo ma budí. No nič, reveš zo sna na pol dediny ako keby ťa z kože drali, ale nechám ťa nech sa prejavíš, za chvíľku sú tu aj tak policajti ktorých zavolajú susedia, tie sirény to prehlušia…

Ale inak je všetko v poriadku a dúfam, že boj s diablovým spisom vyhrám v čo najkratšom časovom úseku SEČ. Potom poďakujem akadémii, mame, školiteľovi, spolubývajúcim, psovi, kamarátom, susedom a Microsoftu za Word, ktorý disponuje automatickým ukladaním a vďaka ktorému mám kde písať o presuicidálnom syndróme a parasuicídiu, ale najmä o výplodoch mojej fantázie čo mi pomáha v tom, aby som sa sama nestala výskumnou vzorkou v mojej ojedinelej, vzácnej, ale hlavne zaujímavej téme.

Každý ho zbožňoval, no nikto poriadne nepoznal. Charlie Chaplin sa narodil v Londýne v roku 1889. Už ako tínedžer pricestoval do Spojených štátov, kde  natrafil na režiséra. Vďaka nemu sa zapísal do histórie grotesky. Okrem hrania v niekoľkých nemých filmoch, bol aj režisérom a skladateľom. Poďme si napísať pár zaujímavosti, ktoré o ňom určite neviete:

Bol prvým hercom, ktorý zdobil obálku časopisu Time.

Kráľovná Alžbeta II. ho pasovala za rytiera, keď mal 85 rokov.

Pomenovaný je po ňom aj asteroid – the 3626 Chaplin, medzi Venušou a Marsom.

Aj keď už bol milionárom, stále žil v malej hotelovej izbe.

Hoci ho mnohí videli v čierno –bielej forme, nikto netypoval, že mal modré oči.

Mal slabosť pre mladé ženy. Ženatý bol štyrikrát. Jeho prvá manželka mala 16 rokov, keď sa vzali. Aj jeho druhá manželka mala 16 rokov. Údajne, keď mal 47 rokov, uzavrel fiktívne manželstvo s 28 ročnou Paulette Goddard. Posledné manželstvo uzavrel ako  54 ročný s len 18 ročnou ženou.

Jeho mŕtvola bola ukradnutá, aby zlodeji mohli od jeho rodiny vymáhať peniaze. Avšak, po pár dňoch ich chytili. Jeho telo zakopali 6 stôp pod betón, aby nedošlo opäť ku krádeži tela.

V roku 1953 bol vyhostený z USA, lebo odmietol americké občianstvo. Až do smrti žil preto vo Švajčiarsku.

Podozrievali ho, že je komunista a kvôli tomu odstránili jeho odtlačky prstov z hollywoodského chodníka slávy.

Narodil sa len štyri dni pred Adolfom Hitlerom.

zdroj lomography.com

 “Nový Zéland ma navždy zmenil.”

Johanovim cieľom po príchode na Nový Zéland bolo cestovať a spoznávať krajinu. Na ostrov zavítal koncom roka 2014. V priebehu nasledujúcich 10 mesiacov, toho Johan stihol a urobil oveľa viac, než si dokázal predstaviť. Lolos prešiel na svojej ceste Novým Zélandom zhruba 25 000 kilometrov, preskúmal takmer každú oblasť ostrovov. Zároveň pri “potulkách”  zmenil svoj ​​pohľad na to, čo chcel vlastne v živote fotografovať. Nový Zéland, tak bol pre Johana bezpochyby tým najkrajším miestom kde žil a úprimne premýšľa o návrate na “staré” miesta, ktoré navštívil. Fotografie Johana Lolosa sú skvelým príkladom dokonalého kontrastu a neskrotnej krásy prírody. Pravdepodobne mi dá väčšina za pravdu, že život môže byť plný dobrodružstva a spontánnych momentov, minimálne tak moc ako je príbeh a fotografie Johana Lolosa.

Zdroj:facebook.com/lebackpacker, mashable.com