Keďže pokarhaní a kritiky slovenských politikov je viac než dosť, rozhodol som sa pre pravý opak. Nekritizovať a pochváliť každý kalendárny mesiac tých, ktorí si to zaslúžia a zároveň tých, ktorých kvalitnú prácu vo väčšine prípadov zatieni neprofesionálna a nezodpovedná práca ich „kolegov“.

Na úvod by som chcel touto formou vyzdvihnúť a pochváliť prácu slovenského politika u ktorého už niekoľko dní registrujeme skutočne cieľavedomú a poctivú prácu v Národnej Rade Slovenskej republiky. Pýtate sa o koho ide? Bohužiaľ, s poľutovaním Vám budem musieť oznámiť, že sa nejedná o žiadneho člena novovzniknutej vlády. Jeho meno je Miroslav Beblavý a aj keď som ho osobne nevolil, už niekoľko dní po voľbách môžem povedať, že je to človek na pravom mieste.

Asi všetci vieme, že pán poslanec Beblavý (a ľudia okolo neho) nenechal nič na náhodu a postavil sa už v prvých dňoch po parlamentných voľbách sebavedomo za svoju česť, názory a presvedčenie. Tým podľa môjho názoru vyjadril svoju pripravenosť a odhodlanosť vykonávať svoju funkciu v prvom rade zodpovedne. Myslím si, že Slovenská republika má hrubý deficit takýchto osobností na politickej scéne. Hlavne preto som sa rozhodol reagovať a prácu poslanca Beblavého vyzdvihnúť a pochváliť. Týmto samozrejme nechcem povedať, že je jediný.

Medzi pozitívne články slovenskej politiky nepochybne patrí poslankyňa Lucia Nicholsonová – podpredsedníčka parlamentu a známa bojovníčka proti korupcii. Jedná sa o osobnosť na slovenskej politickej scéne, ktorá sa ako máloktorý poslanec, dokáže vzdať svojich poslaneckých výhod – a tým priamo upozorniť na rozhadzovanie štátnych peňazí – peňazí nás všetkých.

V povolebnom mesiaci marec 2016 nesmiem zabudnúť na poslanca Richarda Sulíka. Ako líder pravice sa po výsledkoch v parlamentných voľbách zachoval profesionálne, postupoval zodpovedne, pôsobil sebavedomo a v prvom rade pripravene. Nenechal sa vťahovať do zbytočných amatérskych hádok jeho kolegov a môžem otvorene vyhlásiť, že ako líder pravice urobil pre vznik potencionálnej pravicovej vlády maximum, za čo mu právom patrí politická pochvala.

Ďalší, ktorý si zaslúži pochváliť omnoho viac ako pokarhať je pán poslanec Boris Kollár. Pre niekoho možno prekvapenie tohto rebríčka, no opodstatnené. Boris Kollár je politický zástupca, ktorý sa počas rokovaní o potencionálnej pravicovej vláde predom vzdal všetkých politických funkcií, na ktoré by mal mať nárok. Za akú cenu? Za cenu splnenia sľubov, ktoré dal svojim voličom.

Musíme si uvedomiť, že práve politické funkcie, ktorých sa vzdal sú základným a prvotným cieľom každého politika a každej politickej strany, ktorá vstupuje do volieb. Myslím si, že takéto gesto môžeme považovať za prejav jeho politického charakteru, za čo si zaslúži taktiež pochvalu.

Taktiež by som chcel odovzdať touto formou politickú pochvalu Zsoltovi Simonovi. Ako jediný zástupca maďarskej menšiny sa dokázal postaviť za svoj názor, no podporu u žiadneho kolegu žiaľ nedostal. Myslím, že politický zástupca menšiny si vo väčšine prípadov nemôže dovoliť oponovať svojej strane v najzávažnejších otázkach – teda ak sa chce niekedy podieľať na moci. Zsolt Simon to napriek tomu urobil, za čo mu patrí taktiež politická pochvala.

Na záver by som aspoň rád spomenul meno súčasného ministra zdravotníctva Tomáša Druckera, týmto ho podporil v jeho začatej práci a zaželal mu, aby mu takéto tempo ostalo po celé štyri roky. Takýmto spôsobom sa pochvala určite dostaví.