Svet je plný ľudí, ktorí zanevreli na zázraky, ľudí ktorí už* neveria na šťastie. Ale to, že neveria neznamená, že šťastie *nejestvuje.
A práve o tom Vám teraz porozprávam. O tom ako jedno malé meškanie spôsobilo, že sa šťastie na malý okamih vytratilo z našich životov.
Mnohí z nás si aspoň raz v živote povedali vetu: „* To som mal ale šťastie*.“ Ale máloktorí a možno ani nikto nevie o tom, že toto šťastie medzi nás rozsieva malý škriatok, ktorý sa volá Šťastko.
Tento škriatok je medzi nami už odjakživa a pomáha nám. To, čo my nazývame šťastím, je jeho práca, ktorej sa usilovne venuje každučký jeden deň a nikdy neprestane.
Už v dobe kamennej, keď si kráčal pračlovek po krajine a zbadal kameň, tak ho zdvihol a kráčal spolu s ním. Vtom zazrel mamuta, kameň hodil a trafil sa mamutovi rovno do oka. Mamut padol na zem mŕtvy. A celý kmeň mohol hodovať a pračlovek si povedal: „ Haho hab baho bah ba.“ Čo znamenalo: „To bolo šťastie, že som ten kameň zbadal a že som sa trafil.“
Niekedy sa však stane, že aj keď nám škriatok Šťastko pomôže, tak šťastie, ktoré bolo určené nám, sa k nám nedostane. Ale toto nie je chyba Šťastka, toto je chyba nás samých. Pretože už neveríme na šťastie tak, ako to bolo kedysi. Môže sa snažiť ako najviac vie, ale kým neveríme, tak je bezmocný.
Jeden deň prišiel škriatok z práce domov neskoro v noci a bol veľmi unavený. Umyl si tvár a upotené pazuchy, vyzliekol zašpinené ponožky a spokojne si ľahol do svojej škriatkovskej postieľky. Netrvalo dlho a Šťastko vyčerpaný zaspal.
Ale čo čert nechcel, Šťastko si pred tým ako šiel spať zabudol natiahnuť budík a ten mu ráno nezazvonil! Škriatok spal veľmi veľmi dlho a keďže mu budík nezvonil nemalo ho čo zobudiť. A tak sa stalo, že po prvýkrát zaspal do svojej práce.
A preto sa mladému študentovi Adolfkovi, túžiacemu stať sa umelcom, stalo, že ho neprijali na umeleckú akadémiu. Keďže ho tam neprijali, potuloval sa životom a hľadal si nový koníček. Jeho potulovanie ho priviedlo do politickej scény s novými pohľadmi na svet.
Aj napriek mnohým neúspechom sa nevzdával a to sa mu vyplatilo. Vydriapal sa až na samý vrchol, kde mohol presadzovať svoje myšlienky. A to priviedlo svet do temných časov, v ktorých sa nádej aj sny už skoro úplne vytratili.
Šťastko sa zobudil veľmi neskoro. A keď vyzrel von oknom na svet, nemohol sa už viac čudovať.
Tam kde boli lúky, sa teraz rozprestierali rozľahlé pracovné tábory (teda aspoň tak bolo písané na oznamovacích tabuliach pred nimi), z ktorých stúpal do oblakov štipľavý dym.
Všade sa bojovalo a ľudia zomierali.
Viac sa na to už nemohol dívať a povedal si: „Už nikdy nezaspím! Už nebudem nikdy meškať do svojej práce!“ Vrátil sa späť na zem a znova do sŕdc ľudí zasieval šťastie, čo ich viedlo k nádeji a k odvahe. Znova vrátil ľudom sny a tí opäť začali veriť.
A tak ten kedysi ambiciózny študent Adolfko strácal na sile a ľudia ukončili temnotu, do ktorej svet zavrhol. Znova mohli byť šťastní a nemuseli sa viac báť. A preto nezabúdajme na tento príbeh a pamätajme, že aj malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy.
1 S. Poctivo si kontrolujte budíky! Nikdy neviete koľko nešťastia by mohlo spôsobiť vaše meškanie!
Väčšina udalostí a postáv v tomto príbehu sú fikciou, preto akákoľvek podoba je čisto náhodná.
Autor: Nika
Komentáre