Hlavným dôvodom vzniku československých légii, bolo rozladenie národnostnej politiky cisárskej moci vo Viedni. Dôvody tejto krízy boli viaceré. Určite medzi ne patrí aj vznik prvej svetovej vojny, ale aj hospodárska kríza a strach o budúcnosť českého a slovenského národa. Existovala tu značná neochota ísť bojovať za Rakúsko-Uhorskú monarchiu, za cisára a jeho rodinu. Navyše cisár dal veľa sľubov ale len veľmi málo z nich sa aj uskutočnilo. Už samotný fakt že vojak odchádza do ďalekej krajiny, kde je odlúčený od rodiny, hrozí mu smrť alebo rôzne zranenia určite vo vojakoch nevyvolávalo nadšenie. V armáde sa prejavovali silné represie voči čo i len náznaku nelojálnosti, kde sa zaraďovali najmä národnostné prejavy či myslenie. Veľmi rozrušoval cisársky dvor a armádu aj fakt, že českí vojaci prechádzali do ruského zajatia. Dokonca štát začal zatýkať aj oficiálnych politikov národa akými boli napríklad Karel Kramář, Jozef Sheiner či Alois Rašín. Hlavný podiel však na vzniku légii mali krajania, ktorí žili, pracovali, alebo bývali v zahraničí. Prvé jednotky sa sformovali v Rusku v auguste roku 1914 a aj vo Francúzsku. Najskôr boli zložené len z civilistov, alebo záložných vojakov. V Taliansku začali légie vznikať až v roku 1917 zo zajatých rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti. Zajatci sa vyznamenali najmä na Ruskom a Srbskom fronte a neskôr aj v Taliansku. Neskôr začal byť problémom boľševizmus v Rusku.

Légie v Rusku

Prvá dobrovoľnícka legionárska jednotka v Rusku sa volala Česká Družina. Založili ju Česi žijúci v Rusku v 12 augusta 1914. Hlavná časť družiny bola zložená zo 720 dobrovoľníkov, a boli medzi nimi aj neskorší slávni velitelia ako Švec, Vašátko, podporučík Klecanda, Čeček a ďalší. České družiny zložili prísahu v deň svätého Václava, 28 septembra 1914. Tento prápor mal vyšitú svätováclavskú korunu. Ich pôsobenie bolo v menších výzvedných skupinách, boli ako súčasť 3. ruskej cárskej armády. Ich pôsobenie spočívalo  roznášaním letákov, taktiež získavali informácie od zajatcov, podnikali drobné výpady. Zaslúžili sa o prechod Čechov z Rakúskej armády na stranu Ruskú. Samozrejme keď sa to dozvedelo Rakúsko-Uhorsko hneď začali hľadať vinníkov a odsúdiť na trest smrti. Takto popravili napríklad Antonína Grmelu a Jozefa Mullera. Neskôr sa v Odese sformoval tzv. Srbský zbor, kde sa prihlásilo 1000 Slovákov a Čechov. Prijatie do tohto zboru nebolo tak komplikované, tento zbor vznikol na jar roku 1915.

V Rusku vznikla aj Československá strelecká brigáda, bola nasadená v bojoch pri Zborove v rámci letnej ofenzívy Ruskej armády, vznikala z malých jednotiek. V roku 1917 v júli spravili útok na nepriateľské pozície. Vďaka využitiu mačacích priekop bola prelomená nepriateľská obrana za šesť hodín. Podarilo sa im obsadiť až štyri línie zákopov, čím bola úloha tohto zboru dokonale splnené. Počet československých vojakov bol* 3500* a podarilo sa im za cenu 190 životov a okolo 800 ranených získať 3200 zajatcov, asi 15 diel a veľké množstvo munície. Víťazstvo pri Zborove zabezpečilo légiám medzinárodné uznanie čím sa umožnil nábor nových zajatcov pre Pražský, Hanácky, Sliezsky a Tatranský strelecký pluk. Tieto novovzniknuté pluky neskôr aj osobne navštívil auguste 1917 aj Tomáš Garigue Masaryk pri Borispole. Pri légiách v Rusku je potrebné spomenúť 8. pluk generála Kornilova, kde pôsobilo 114 československých dobrovoľníkov. Veliteľom tejto roty bol kapitán Karol Mejstík. Tento oddiel sa zaraďoval medzi tie najspoľahlivejšie a dosiahol významné bojové úspechy. Dobyli 3 nepriateľské pásma a zajali aj celý pluk pechoty 8. júna 1917. Na území dnešnej Ukrajiny pri meste Bachmač hrozilo, že jednotky 1. streleckej divízie budú v obkľúčení nemeckých vojsk a preto jednotky Hanáckeho a Tatranského pluku dostali ako úlohu zadržať železničný uzol až do prechodu československých vlakov. Jednotky dokázali zadržať nemecké vojská aj napriek presile a to vďaka taktickým vyjednávaniam, bojom atď. V roku 1918 bol odrazený posledný útok nemeckej armády, 12 marca pri Česnovke a počas tohto dňa prešiel aj posledný československý vlak. Napriek úspechom v bojoch pri Bachamči o život prišlo 90 legionárov, ďalších 200 ranených.

Légie v Taliansku

Získať si sympatie Talianska pre légie nebolo ani zďaleka jednoduché. V otázke samostatnosti Československa bolo Taliansko nerozhodné. Problém bol aj v tom že pred 1. svetovou vojnou žilo v Taliansku len niekoľko stoviek Čechov a Slovákov. Najmä študenti sa nachádzali zväčša v Ríme, zaujímali sa o teológiu a starobylú kultúru Ríma a Rímskej ríše. Vďaka tomu vzniká v Ríme České kolégium (Collegio Boemo). V Taliansku všeobecne však panovala nedôvera voči Čechom aj Slovákom, pretože ich tu považovali za obyvateľov Rakúska ku ktorým nemali práve priateľský vzťah. Ale roky vojny dokážu, že záujmy Čechov, Slovákov a Talianov sú rovnaké a to ovplyvniť národnostnú otázku. Napriek nedôvere opoziční politici v Taliansku zakladajú Výbor pre československú samostatnosť. Členmi tohto výboru bolo E. Skodnik, G. Scarpy a F Spadi, ktorí robili propagáciu Československu medzi Talianskou verejnosťou. Udržovali styky s Československou národnou radou a budovali československé jednotky v Taliansku. V roku 1917 bol pridelený československým zajatcom tábor Santa Maria Capua Vetere blízko Neapola. V tomto tábore sa aj založil Čs. dobrovoľnícky zbor na jeho čele stál J. Čapek. Československý zajatci chceli postupne vybudovať vlastné jednotky v Taliansku. Vzor pre Talianov boli výzvedné služby československých vyzvedačov, boli veľmi kladne hodnotení. Lenže Taliani odkladali povolenie na vytvorenie jednotiek a podporovali len vznik pracovných práporov na vojenské účely. Avšak aj vďaka diplomatickému pričineniu M. R. Štefánika v roku a vďaka porážke Talianska pri Caporette 1918, sa docielilo že v apríli roku 1918 bol vytvorené Československé vojsko v Taliansku. Za Veliteľa bol vymenovaný generál Graziani. M. R. Štefánik povedal Talianskemu premiérovi V. E. Orlandovi: „ Nežiadam od vás nič iné, len povolenie naším ľuďom zomrieť za jeho ideály“. Dochádza k vzniku Československej divízie a to na 31, 32, 33 a 34 strelecký pluk a neskôr aj 35 a 39. 24 Mája 1918 na námestí Piazza Venezia v Ríme za prítomnosti veľmi významných osobností daný bojový prápor. V auguste 1918 sa divízia presunula medzi Gardské jazero a rieku Adiža. Plynula z toho zodpovednosť legionárov za toto územie. Hlavne úsek Altissimo patril medzi najdôležitejšie body na fronte prvej armády. Talianskych alpinistov vystriedala československá divízia a tu sa začala jej bojová činnosť. Najtuhšie boje boli pri Masíve Monte Baldo. Nanešťastie padlo 5 legionárov do Rakúsko- Uhorského zajatia a 4 z nich boli popravení. Takisto sa zúčastnili na bojoch pri rieke Piave, pri vrchu Montello, Monte di Garda, Val Bella atď. v Zákopoch prežili ťažké bojové situácie. V Taliansku sa zaradilo do bojov takmer 20 tisíc mužov, 350 padlo. Ďalší prišli o život v zajatí.Na hrade Rovereto je „Zvon Padnutých“, a každý rok 28 októbra oznamuje smrť československých legionárov.

#### Légie vo Francúzsku

Na Francúzsko Nemeckom fronte bola ako prvá nasadená rota Nazdar. Vznikla 23 augusta 1914, založili ju krajania žijúci vo Francúzsku, najmä ktorí sa organizovali v spolku Sokol a Rovnosť. Bola zložená takmer z 300 dobrovoľníkov. Túto rotu zaradili do práporu C medzi cudzineckú légiu. V meste Bayone dostala svoj bojový prápor. Rota Nazdar spustila svoju činnosť v okolí Champagne za účasti marockej divízie. V rôznych bojoch v prvej línii došlo k osudovému dňu 5 mája 1915. Rota dostala za úlohu dobyť kótu 140 blízko Arrasu. Napriek veľkým stratám sa rote podarilo dobyť tri nemecké zákopové línie, ale z 250 bojaschopných mužov zostalo bojaschopných len 100. Medzi padnutých sa zaradil aj náčelník Parížskeho Sokola Josef Pultr a predseda Rovnosti Josef Šíbal, poručík Dostál a ďalší . Po veľkých stratách druhého útoku pri Arrase sa 16 júna prápor C rozpustil. Tým de facto prestala Rota Nazdar existovať a vojaci a legionári sa z nej presunuli do mnohých jednotiek cudzineckej légie a zajatcov zo Srbska. Z nich vznikol 21. československý strelecký pluk. V priestore Darney po výcviku pôsobil tento pluk v 53. pešej divízii. Neskôr sa z 21. pluku vyčlenil aj 22. pluk a zaradil sa do Československej brigády vo Francúzsku a zúčastnil sa bojov v oblasti Vouiziers. 29 Júna Francúzska vláda ako prvá uznala právo Čechov a Slovákov na svoj vlastný zvrchovaný štát so svojimi hranicami a aj územím. 30 júna 1918 za prítomnosti prezidenta R. Poincaré, Edvarda Beneša a zástupcov spojeneckých armád zložili slávnostnú prísahu a prevzali si prápor. Až do júna 1918 bojovali legionári spolu s Marockou divíziou v priestore Champaigne, Chemin des Dames pri Verdune a St. Michele. Až v júli boli premiestnení do národnej brigády. Brigáde velil francúzsky veliteľ Phillipe. Prápory boli vyznamenané Československým bojovým krížom a aj Francúzskym bojovým krížom. Celkový počet legionárov vo Francúzsku bol 9600 a 630 z nich sa nedočkalo konca vojny.

Legionári boli vojakmi a to nie len symbolicky. Boli vernými ochrancami štátu a počas 2. svetovej vojny mnoho z nich znova vystavilo svoje životy. Po vojne však potom prišlo sklamanie z totalitného režimu. Po stotisícovej armáde zostali len drobné pamiatky.

Zdroj:Jozef Pilát