“Svetová hospodárska kríza, ktorá zasiahla všetky národy a zanechala jazvu na dejinách 20. storočia si pamätať nemôžeme. Zmeny, ktoré prepukli v roku 1929 trvali až do začiatku druhej svetovej vojny. Kríza bola taká hlboká a dlhá, že radovo prekonala všetky historické depresie súčasného kapitalistického systému.”

Veľká kríza v USA

Koncom prvej svetovej vojny sa svet rozdelil na dve ideológie, kapitalistickú a komunistickú. Celková kríza kapitalizmu postihla zahraničnú politiku, ekonomiku a ideológiu. Charakteristickým jadrom všeobecnej krízy kapitalizmu je vzostup, zúženie kapitalistického trhu, prehĺbenie nezhôd medzi veľmocami, ale aj rozpad systému kolónií.

“Veľká vojna” uvrhla Európu o desať rokov dozadu v hospodárskom a technickom rozvoji čo ukazovala priemyselná výroba na úrovni 28%, čo spôsobilo stratu hegemónie a zmenu politickej hry. V USA naopak stúpol objem výroby v priemysle od r. 1913 do r. 1929 až o 81%. V roku 1929 kapitalistický svet v značnej miere, hlavne v USA, bol postavený pred najväčšiu hospodársku krízu v dejinách. Jej prvé príznaky sa však začali objavovať už na konci roku 1928. Začali sa zvyšovať nadmerné zásoby prebytočného tovaru v skladoch a predajniach, začal pokles cien niektorých surovín v poľnohospodárstve a v priemysle. Tieto prvotné vnemy boli všeobecne vnímané tak, že objavujúce sa ťažkosti majú len prechodný charakter a časom sa stratia. Skutočný, ale aj predstieraný optimizmus ekonómov a politikov však v žiadnom prípade nezabránil tendencií poklesu a prechodu do krízy. Treba však povedať, že vo všeobecnosti, čim vyšší bol stupeň hospodárskeho rozvoja USA a sveta, tým intenzívnejšia bola ničivá sila krízy. Pokles objavujúci sa spočiatku v jednej krajine alebo v jednom výrobnom odvetví sa živelne prenášal do iných odvetví a iných štátov. Svetový obchod a úverový systém sa stával dezorientovaný. Samotný problém na burze zasiahol hlavne obyčajných pracovníkov, ktorí boli hromadne prepustení zo zamestnania. Podobný osud zasiahol aj maloobchodníkov, no možno najviac boli postihnutý roľníci z nevyspelých krajín. Za obdobia krízy boli na tom zle i medzinárodné vzťahy. Zapríčiňovali to hlavne tvrdé boje o trh, čo si niekedy vyžadovalo porušovania zmlúv. Krachom na newyorskej burze 24. októbra 1929 začal kulminovať hospodársky rozmach 20-tych rokov. Existovala rada príčin, a každá vyvrcholila dlhotrvajúcim vývojom. Výrobná kapacita v USA ďaleko prevyšovala dopyt. Kúpna sila začínala byť obmedzená nadmerným podielom národného dôchodku. Ten si začali privlastňovať vlastníci výrobných prostriedkov. Platy v 20-tych rokoch 20. storočia mali klesajúcu tendenciu, podiel mzdy sa zmenšil.

Krach na burze by sa dal pokladať za dôsledok špekulácie a nadužívanie úverov. Spojene štáty nedokázali kladným spôsobom zmeniť a viesť globálne hospodárstvo. Aj keď sa stali veriteľskou veľmocou, nedokázali vytvoriť takú hospodársku politiku, ktorá by odpovedala situácii, v ktorej sa nachádzali. Americká politika protekcionizmu nutne viedla k zmenšovaniu obchodu s ostatnými krajinami, ktoré naopak súrne potrebovali svoj obchod s USA rozširovať. V samotných Spojených štátoch bola kríza ničivá a dlhá. Čierny štvrtok bol dňom, kedy bolo predaných cez 12 miliárd akcií a o päť dní neskôr 16,4 miliárd akcií. Kurz akcií klesal naďalej, niektoré až o 90%. Pokles cien akcií bol len výsledný ukazovateľ nepriaznivosti poľnohospodárstva. Takéto okolnosti zapríčinili, že krajiny chceli začať chrániť vlastnú výrobu a začali sťažovať dovoz z iných štátov. Samozrejme toto ešte aktívnejšie narušovalo rovnováhu krajín s prevažujúcou výrobou. Čim pevnejšie boli svetové obchodné a kapitálové spojenia, tým rýchlejšie sa prehlboval krízový pokles. Burzový krach bol výsledkom javov, ktoré sa už pred tým vytvárali v etapách výroby a výmeny, tým by sa dalo povedať, že to nebol začiatok poklesu, ale dramatický prejav existujúcich hospodárskych ťažkostí.

Predpokladal niekto “Veľkú krízu”?

V tých časoch Veľký krach predpokladal len málokto. Takúto situáciu nedokázal predvídať ani uznávaný ekonóm Irwing Fisher. Fisher bol veľkým nadšencom v 20-tych rokoch „novej éry“ rastu. V pozitívnom raste trhu ku koncu desaťročia nevidel Fisher žiadnu bublinu ktorá by mohla prasknúť, naopak skôr považoval situáciu za predzvesť trvalej prosperity, kde jej záruku videl v americkom Federálnom rezervnom systéme, ktorý nemal dovoliť už žiadnu hospodársku depresiu. Ani J.M. Keynes nebol schopný predvídať krach burzy. Podobne ako Fisher veril v trvalú prosperitu. Súčasťou hospodárskej krízy sa stala aj kríza menová. Charakteristickým rysom bola devalvácia národných mien voči zahraničným menám a vytvorenie ostro súperiacich blokov. Boli tu blok librový v čele s Veľkou Britániou, blok dolárový, blok zlatý v čele s Francúzskom a blok clearingový v strednej Európe. V rokoch 1932 – 1933 dosiahla kríza svoje dno. HDP v USA kleslo na dve tretiny z úrovne z roku 1929, lepšie neboli na tom ani investície, ktoré klesli na jednu desatinu svojej úrovne. V ten rok nezamestnanosť extrémne vzrástla na 25% a ceny klesli o 30%. Menové ťažkosti sa stali len jedným z dôsledkov finančnej krízy. Popri kríze meny boli zrútené bankové sústavy, tak isto mali banky aj rozpočtové ťažkosti. Ako už bolo poznamenané, kríza zničila príjmy podnikov. Podniky často nemali prostriedky na zaplatenie splátky úverov požičaných v bankách. Pokles zamestnanosti a zárobkov vplýval aj na demografické dôsledky, ako bolo napríklad uzatváranie manželstiev v USA.

Nezamestnanosť

Výroba neprestala klesať až do roku 1932. V tomto roku nezamestnanosť v kapitalistických krajinách dosiahla hranicu 30 miliónov nezamestnaných. Najväčšia nezamestnanosť bola v USA na vrchole 12 až 15 miliónov nezamestnaných. Nezamestnanosť sa netýkala len pracovníkov vo fabrikách, ale plne zasiahla aj štátnych zamestnancov, živnostníkov, inteligenciu a roľníkov. Tieto všetky skupiny strácali možnosť na zárobok. Každá zatvorená fabrika, podnik, spoločnosť, každý nevyrobený produkt tovaru znižoval požiadavku po pracovnej sile. Sociálna sieť štátu začala zlyhávať a rodiny bez práce žili v civilizovanej spoločnosti až v neuveriteľne zlých podmienkach. Najviac zaťažení boli* mladí ľudia, lebo na nich nezamestnanosť pôsobila prirodzene silnejšie. Ľudia si uvedomovali, že na ich pracovné miesto čakajú desiatky, niekedy dokonca stovky ďalších kandidátov. To ich nútilo sa teda podriadiť požiadavkám zamestnávateľov a stále neprestajne zvyšovať výkony a čas v zamestnaní. Preto aj rast nezamestnanosti v USA bol omnoho rýchlejší ako pokles výroby. Masová nezamestnanosť nebola zrodená krízou, existovala už od začiatku kapitalizmu, len samozrejme v inom rozsahu. Podľa odhadov nezamestnanosť priemyselných robotníkov na začiatku roka 1926 v 48 priemyselných krajinách sveta dosiahla 14 miliónov osôb, vo februári 1930 vzrástla na 19 miliónov a v januári 1931 na 34,5 miliónov, o rok dosiahla počet 48 miliónov osôb. Týmto sa dá povedať, že za necelé dva roky stúpla nezamestnanosť vo svete takmer trojnásobne. Netreba ale zabúdať, že ide len o *oficiálny počet nezamestnaných, ktorý spravidla býva značne nižší ako skutočný počet zbavených práce. V USA bol nezamestnaný každý štvrtý robotník. To bolo dôsledkom toho, že v Spojených štátoch amerických, v  krajinnej núdzi, asi jeden milión mužov opustilo rodiny, aby samostatne začali putovať za prácou. Ako už bolo vyššie spomenuté, osobitne to bolo ťažké hlavne pre mladú produktívnu vrstvu. O získaní práce nemohlo byť ani reči a na školské štúdium nebolo peňazí. Zostávala tu len možnosť: čakať, lebo nikto nevedel ako dlho bude ešte kríza trvať a či aj potom bude dosť práce pre všetkých. Pokusy organizovať verejné práce bol len čiastočným a skromným pokusom. Nezamestnanosť ako zásadný spoločenský problém kapitalistického sveta pretrvávala v tak silnej miere, až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Politické dôsledky v USA

Kríza otriasla aj politickou scénou. Stále sa zhoršujúca hospodárska situácia mala v USA vážne politické dôsledky. Herbert Hoover bol prezidentom ako vo chvíli krachu, tak aj v období, keď sa kríza zmenila na Veľkú depresiu. Hoover patril k zástancom klasického ekonomického liberalizmu a odmietol použiť verejné financie a vládnu moc k rozbehnutiu ekonomiky. Na burzu začiatkom roka 1930 sa na chvíľu vrátil optimizmus. Hneď na to sa začalo diskutovať že sa opäť vrátili „zlaté časy“. Prezident Hoover prehlásil: „Ja som presvedčený, že sme už to najhoršie prestáli a hospodárstvo sa našim úsilím skoro zotaví.“ Ale to najhoršie len prichádzalo. V roku 1932 sa uskutočnili prezidentské voľby. V nich demokrati získali väčšinu v oboch komorách Kongresu. Jasne sa ukázalo, že republikáni stratili všetku prestíž, a obyvateľstvo sa obrátilo k demokratickej strane a Rooseveltovi, ktorý sľúbil vyviesť USA z krízy. V roku 1933 nastúpil Roosevelt, ktorý nemal zábrany voči vládnym intervenciám.

„Zaviedol štátne plánovanie a  mraky sa rozptýlili a národ sa znovu pustil do práce“. Na tomto nie je ale nič pravdivé, keďže medzi oboma mužmi existovali hlboké povahové rozdiely, ktoré mali na krízu istý vplyv. Hoover bol predstaviteľom sociálneho inžinierstva, Roosevelt zase sociálnej psychológie. Ani jeden z nich však nepochopil podstatu hospodárskej depresie a nevedel, ako ju liečiť. Snahy oboch pravdepodobne krízový stav len predĺžili. To bolo možné vidieť aj na projekte prezidenta Roosevelta, ktorý nazval New Deal *(nový poriadok). Základná politika Nového poriadku spočívala v zásahoch štátu do otázok hospodárstva, ktoré boli výsadou súkromného kapitalistického rozhodovania. Projekt bol v skutočnosti len zreteľným ekonomickým zlyhaním. V knihe „Ekonomika v jednej lekcii“ Henry Hazlitt, novinár, spisovateľ a  obhajca voľného trhu napísal: „Za každé pracovné miesto vytvorené projektom bolo niekde inde zničené pracovné miesto vo sfére súkromnej.“ Zamestnanosť za obdobia “Nového Poriadku” prakticky nikdy neklesla a pohybovala sa okolo 17%. Henry Morgenthau, americký minister financií za obdobia predlžovania kríze sám uznal, že Nový poriadok nie je úspešný. V roku 1939 povedal:* „Utrácame omnoho viac prostriedkov, než kedykoľvek predtým a ono to nefunguje. Po ôsmich rokoch tejto vlády hovorím, máme práve tak vysokú nezamestnanosť ako na začiatku. A obrovský dlh k tomu!“**

Hospodárska kríza a zásadné zmeny v myslení

Robotníci a úradníci, ktorí sa obávali straty práce, svojím uvážením a obavami začali redukovať nákup, aby nahromadili peniaze v prípade, že by prišli o prácu. Týmto zapríčinili zrýchľovanie poklesu dopytu v poľnohospodárstve a priemysle. V konečnom dôsledku sa dá povedať, že to urýchlilo krízový pokles.

Veľká kríza 30-tych rokov 20 storočia nepôsobila len na materiálny svet poklesom výroby a zamestnanosti. Hospodárstvo väčšiny štátov postihlo hlavne sociálne, politické a morálne dôsledky. Doniesla so sebou hlavne dramatické zmeny v myslení ľudí. Otriasla základmi kapitalistického sveta a národy strácali dôveru v tento systém. Ľudia strácali svoju nádej a hľadali príčinu práve v kapitalizme. Ideológia Marxa získala veľa nových priaznivcov. Zmeny bolo možné vidieť hlavne v Sovietskom zväze, kde bolo hospodárstvo centrálne plánovane a nezamestnanosť na nule. Hospodárska depresia taktiež prispela k politickým úspechom Hitlera a jeho nacionálnej socialistickej strany v Nemecku. Nemeckí a talianski fašisti odstránili nezamestnanosť tým, že podriadili ekonomiku tvrdej štátnej kontrole a zahájili rozsiahle zbrojenie. Dôvera verejnosti v tržný systém a slobodné súkromné podnikanie sa v dôsledku depresie vytrácala.

Dôsledky krízy

Veľká kríza 30-tych rokov 20. storočia bola hranicou zakončujúcou určitú kapitalistickú etapu rozvoja imperializmu a zároveň začala i nová fáza ďalšieho rozvoja. Príchodom krízy boli vytvorené nové javy. Kríza zdevalvovala teórie o možnosti samovoľného rozvoja kapitalizmu a poukázala na potrebu regulácie a kontroly. Štáty sa zo začiatku len sporadicky zúčastňovali na riešení hospodárskych problémov. Postupne boli štáty nútené rozširovať svoju právomoc na možnosť širšieho hospodárskeho pôsobenia. Tým sa dá povedať, že jedným z trvalých dôsledkov krízového poklesu bola teda rastúca ekonomická úloha štátu. Ďalším bodom, bola dôležitá kontrola zabezpečenia rovnováhy výroby a odbytu, ktorú si hospodári začali uvedomovať. Zmenou bolo aj odklonenie od slobodného obchodu v medzinárodných vzťahoch. Zmeny sa stávali trvalými a postupne získavali dôležitejšiu úlohu. Tieto zmeny nastavili nové smerovanie kapitalistických krajín už pred druhou svetovou vojnou.

Ekonomika a politika po prvej svetovej vojne a hlavne v tridsiatych rokoch poukázala na krehkosť kapitalizmu a vytváranie cyklických kríz, ktoré môžu zasiahnuť cele národy a dekadentne pôsobiť na sociálny a kultúrny vývoj človeka.Veľká depresia sa dá pokladať za výsledok chýb v americkom finančnom systéme. Krízová dehonestácia obyvateľov vytvorila podmienky pre sociálne revolúcie a sociálne politické smery ako nacionalizmus a nastolenie fašizmu ktoré sa stali hybnými motormi pre druhú svetovú vojnu.

 Zdroj:geschichts-blog.blogspot.sk