Téma štátnej bezpečnosti vždy bola a a aj stále je aktuálna v slovenskej a českej histórii. Je to spôsobené tým, že táto organizácia zanechala v desaťtisícoch ľudí nezmazateľné stopy spojené s porušovaním základných ľudských práv, akými boli týranie, mučenie, ponižovanie ľudskej dôstojnosti. Následky činnosti tejto organizácie spôsobovali trvalé následky na ľudoch pretože ich často zmrzačovali, dokonca sa niekedy vypočúvania a mučenie končili aj smrťou. Často si ľudia kladú otázky, ako je možné že: „Aj týchto ľudí bez trošky súcitu, bez sŕdc dokázali porodiť slovenské a české matere?“ Je dôležité aby sa aj v dnešnej dobe ľudia oboznamovali s tým, akí jednotlivci sa nachádzali v našom národe a čo boli ochotní spraviť pre hmotné výhody a oslnivo rýchlu kariéru, za získanie pocitu neohraničenej všemohúcnosti nad nevinnými a uväznenými i sadisticky mučenými demokratmi a disidentami.

Metódy ktoré ŠtB používala boli často podvody, lži, zákernosti a samozrejme rôzne krutosti a násilné činy. Štátna bezpečnosť bola organizáciou, ktorá vznikla 30. júna v roku 1945 a od začiatku jej činnosti bola pod kontrolou KSČ. Po roku 1948 sa táto organizácia stala hlavným nástrojom komunistického teroru v Československu. Zanikla na rozkaz ministra vnútra Richarda Sachera a to 15. februára 1990.

Práva a povinnosti ŠtB stanovil zákon č. 149/1947 Zb., v ktorom sa predpokladalo že dôjde k jej zlúčeniu s kriminálnymi zložkami štátu. V decembri roku 1947, boli k Štátnej bezpečnosti pričlenené aj spravodajské zložky. Zákonom o národnej bezpečnosti z roku 1948 sa jej právomoci ešte rozšírili. V tomto období už začala slúžiť na vyšetrovanie a spracovávanie (prípadne aj likvidovanie) oponentov KSČ a komunistického režimu ako takého.

Hlavným sídlom ŠtB bola Bartolomejská ulica v Prahe a budova v ktorej bolo sídlo ŠtB obyvatelia slangovo prezývali aj ako kachlíkárna (dnes objekt využívaný Políciou ČR), bola známa aj ako asi najbrutálnejšia vyšetrovňa. Samozrejme mnohé objekty sa využívali aj konšpiračne, ako napríklad časť Břevnovského kláštora bol využívaný ako „Montážny ústav.“ ŠtB sa hneď na začiatku jej vzniku vyprofilovala, ako komunistický útvar a už medzi rokmi 1945-1948 podnikala protizákonné operácie v prospech KSČ. Medzi ich hlavnú činnosť patrilo odpočúvanie významných členov ostatných strán a ich sledovanie, ale aj vytváranie falošných dôkazov, ktoré slúžili na očiernenie či zlikvidovanie odporcov KSČ. Medzi bežné metódy ŠtB, ktoré boli nezákonné patrilo mučenie, vynucovanie si priznania a už v tej dobe aj používanie drog. Hlavne po februári 1948 sa tieto praktiky stali takpovediac bežnými a boli tieto praktiky podporované aj zo strany sovietských školiteľov a pozorovateľov. Zodpovedosť niesla taktiež aj za pracovné tábory, ktoré viedla, sledovala (či priamo riadila) zaobchádzanie s politickými väzňami. Týto príslušníci sa dopúšťali mimoriadne krutých vrážd najmä v paťdesiatych rokoch.

Dokument:Ako to bolo s ŠTB?(historie.cs)

ŠtB sa nevyhýbala ani akciám v zahraničí, ktoré podnikala najmä v päťdesiatych rokoch, tieto akcie boli ilegálne, známy je napríklad únos predfebruárového predsedu ČSSD Bohumila Laušmana, ktorý emigroval do Rakúska avšak v roku 1953 ho agenti ŠtB uniesli zpäť do Československa, kde bol najprv intervenovaný a potom odsúdený na 17 rokov väzenia a za záhadných okolností zomrel v Ruzyňskej väznici. Podľa informácii, ktoré boli zverejnené 14. februára 2007 denníkom Právo, malo údajne dôjsť k smrti z dôvodov, že ŠtB na Laušmanovi skúšala halucinogénnu drogu a jeho oslabené srdce po viac ako 10 ročnom väzení toto testovanie nevydržalo.

Čo sa týka hodnotenia ŠtB mnohí odborníci, autori a vyšetrovatelia sa zhodujú v tom, že v období kedy ŠtB stála za najväčším terorom, v drvivej väčšine za tým stáli ľudia bez skúseností a schopností, ktorí nepoznali zákony a jedinou autoritou pre nich boli priania strany. Tieto nedostatky, ktoré mali a aj nedostatok dôkazov v praxi nahradzovali beštiálnymi metódami výsluchov. Veľa autorov (napr. Antoním Kratochvíl, Vladimír Škutina, Artur London) porovnávajú ŠtB s gestapom, dokonca niektorí tvrdia že aj gestapu šlo viac o „skutočných vinníkov.“

*Terminológia ŠtB: *

• Tajný spolupracovník: išlo o označenie domácich aj zahraničných príslušníkov, získaných k vedomej spolupráci. Dôvody mohli byť hmotné (financie, poukážky do obchodných domov, výdaje na oblečenie a západný alkohol), ideové, ale taktiež aj psychický nátlak, kompromitujúce materiály, dehonestácia jedinca či vydieranie. Do tejto kategórie spadali agenti, dôverný styk a ideospolupracovník.
• Informátor: spolupracovník menšieho významu, dodával informácie nepravidelne a spolupráca mohla byť často i nevedomá. Boli evidovaní pod krycími menami, často boli aktívni vo vojenskom prostredí, v komunistických sústavách (SZM, KSČ). Nemal žiadne úlohy ani vedenie a oficiálne sa k spolupráci nezaviazal.
• Ideový spolupracovník: najnižšia kategória tajných spolupracovníkov, pôsobili v zahraničí kam oficiálne mohli chodiť, pracovať atď., podávali iba správy o aktivitách svojich kolegov v zahraničí, ich zväzky boli v ŠtB označené číslami
• Kandidát agenta: skratka KTS, bol to človek, ktorého sa ŠtB snažila získať, ale spolupracovníkom nebol a k spolupráci sa nijako nezaviazal, mal však vedený svoj osobný spis, ktorý zahrňoval krycie meno a registračné číslo. V spisoch bolo uvedené či je vodný na určitú funkciu a pre aký odbor. Kandidát väčšinou o svojej evidencii v ŠtB ani nevedel a pokiaľ sa mu príslušníci ŠtB nepredstavili tak ani nemusel tušiť, že sa jedná o rozviedku ŠtB. Ak nebola zložka KTS prevedená na zväzok tajného spolupracovníka, k tajnej spolupráci nedošlo ale existujú aj odchýlky. Ak sa KTS príslušníci ŠtB predstavili, mohol sa s ním tajný styk prerušiť alebo sa v ňom mohlo pokračovať.
• Dôverný styk: DS, bol spolupracovníkom nižšej kategórie než agent. Spolupráca nebola utajovaná, spravidla cudzí štátny príslušník. Bol ochotný podávať citlivé informácie, ale priamo sa k spolupráci nezaviazal. Išlo predovšetkým o diplomatov či obchodníkov. Dôvody činnosti- materiálna odmena (vecné dary, ako lovecké zbrane a pod.), protislužba (osobný profit pri obchodoch z ČSSR), ideové dôvody.
• Dôverník: D, k spolupráci sa oficiálne nezaviazal, nemal krycie meno (nepoznal krycie meno pod ktorým bol v rozviedke evidovaný). Podával informácie z databázy a registrov ku, ktorým mal prístup v zamestnaní či v inej činnosti (SZM). Upozorňoval na protispoločenských jedincov a ich chovanie, staral sa a sledoval fungovanie „konšpiračných bytov“, alebo mal na starosti protikomunistické provokácie. Väčšinou sa mali stať spolupracovníkmi na vyššej pozícii a preto boli často sledovaní a testovaní. Iný prípad boli D, ktorí boli neskôr vo vyššej požícii (bývalí agenti), ale ich post sa štatutárne zmenil (napr stal sa členom vlády atď.), väčšinou o spolupráci vedeli ale boli aj výnimky ako napr. normalizační herci či športovci.
• Agent: A, tajný spolupracovník Štb, ku spolupráci sa zaviazal písomne, alebo ústne. Udržoval komunikáciu s riadiacim dôstojníkom. Plnil rôzne rozkazy v závislosti od zaradenia do skupiny podľa schopností, zamestnania, talentu či jazykových schopností. Plnil rozkazy buď informačné, dokumentačné ale aj dezinformačné či rozkladné. Často bol za svoju činnosť platený ale niekedy pracoval aj zadarmo kvôli vidine výhodnosti spolupráce v budúcnosti.

Iné termíny:

• Nepriateľská osoba: Jedinec ktorý bol odporcom komunizmu, odporcom komunizmu z hľadiska komunistickej strany ako aj odporcom sovietskeho komunizmu, alebo mohol byť členom zakázanej cirkvi, výstredným avantgardným umelcom, socialistickým realistom, ktorý zmenil svoj názor. Dôležitú časť v tejto skupine tvorili aj vysoko postavení členovia KSČ, ktorí sa zdiskreditovali v roku 1968 a ocitli sa na tomto zozname.
• Fond Z: išlo o časť operatívneho archívu ŠtB, s režimom prístupný, do ktorého boli uložené niektoré „citlivejšie“ osobné zväzky
• Rezident: Po 1. to mohol byť rezident rozviedky, bol vedúcim rezidentúry v zahraničí napr. na ambasáde. Po 2. to mohol byť rezident kontrarozviedky, ktorý bol spoľahlivý, poverený a veľmi skúsený tajný spolupracovník ktorý riadil ostatných spolupracovníkov ale pracoval pod vedením dôstojníka. Riadil agentov, dával im rôzne úlohy, stratégie a dosiahnutie cieľa. Boli to skúsení agenti, ktorí boli často zamestnancami ministerstva vnútra, pracovali na civilných pracoviskách. Mali pravidelné odmeny a príjem za svoje služby.
• Diplomatické krytie: Bol to Agent vyslaný rozviedkou do zahraničia, kde oficiálne pracoval v tíme na ambasáde, v podniku zaoberajúcom sa exportom, kultúrnom centre, turistickej agentúre, vo finančnej či vzdelávacej inštitúcii.

V praxi agentov ŠtB boli bežné falošné obvinenia ľudí, ktorých sledovali alebo chceli od nich získať nejaké informácie. Príkladom týchto obvinení môže byť napríklad aj obvinenie človeka na pracovisku za podporu kontrarevolúcie a bieleho teroru v Maďarsku, ktorá prebiehala v októbri roku 1956.Bežne sa stávalo že ľudí, ktorí boli sledovaní, prišiel za nimi napr. do práce tajný agent, ktorý ich oslovil, povedal im že je zo štátnej bezpečnosti a chcel sa dotyčným človekom rozprávať, alebo povedal tomuto človeku že ŠtB má o neho záujem. Avšak keď ste sa agenta spýtali, ako na vás prišiel nebol ochotný vám odpovedať. Toto bola veľmi osvedčená taktika pretože ľudí častokrát takýto postup zaskočil. Tento postup agentov ŠtB bol celkom rutiny a veľmi osvedčený, pretože vedeli ako využiť všetky slabosti človeka a mlčanie a vyčkávanie bolo úmyselné aby uvideli ako človek zareaguje. Ich častou odpoveďou bolo že: „ Boli ste nám odporúčaný.“, alebo: „ Hádam to nechcete vedieť.“ Zvyčajne odpovede agentov boli veľmi vyhýbavé, strohé a snažili sa naznačiť že informácie majú od spoľahlivých ľudí. ŠtB vyhľadávala najmä mladých a perspektívnych ľudí, ktorých si potrebovali získať. Podľa hodnotenia „vlastných síl“ sa príslušníci štátnej bezpečnosti sa sústredili na získavanie pracovníkov kvalitných z hľadiska „vzdelania, vekového zloženia a z hľadiska potrieb kontroly a rozpracovania objektu, najmä pravicovo-oportunistických síl.“ Ak sa človek dostal do kontaktu z agentmi, bolo najlepšie v jeho vlastnom záujme aby nikomu o obsahu rozhovorov nič nevravel, pretože sa to považovalo za nutnosť „štátneho tajomstva.“

Samozrejme agenti ŠtB používali viaceré taktiky. Taktiež osvedčenou taktikou bolo, že sa s človekom rozprávali, snažili sa navodiť priateľskú atmosféru, ponúkali vypočúvaných cigaretou, zapli rádio ale samozrejme aj odpočúvacie zariadenie. Pokúšali sa najskôr o neformálny rozhovor, kde sa s človekom bavili o športe o ženách až po najnovšiu politickú situáciu. Pomocou tejto taktiky sa prepracovali až k tomu čo ich však zaujímalo najviac. Bežné bolo vypočúvanie ľudí v tzv. konšpiračných bytoch, na ktorých boli falošné vizitky. Tieto byty boli jednoducho zariadené čo bolo spravené úmyselne aby nevyzerali príliš prívetivo a aby mal človek pocit že je v nejakej kancelárii vyšetrovateľa a cítil sa ako v pasci. Samozrejme používali sa na vypočúvanie aj byty vyššej kategórie no to tiež záviselo podľa toho ako chceli na vypočúvaného zapôsobiť. Vypočúvaného človeka si vopred zaradili do určitej kategórie a podľa toho do akej kategórie „hostí“ človeka zaradili, vzhľadom na jeho životný štandard bolo potrebné ukázať buď tú horšiu alebo lepšiu stránku života.

Niekedy agenti človeka len tak pozorovali a keď náhodou začal niečo hovoriť napr. o svojich názoroch tak mu dali jasne najavo že o jeho názoroch vedia všetko: „ Nalejme si čistého vína. My sme vás sem nepozvali na besedu o vašich názoroch, lebo tie dokonale poznáme. Vieme čo ste robili včera, predvčerom, aj keď ste sa narodili. Vieme o vás všetko. Máme v podstate len dve možnosti. Buď pôjdete s nami alebo proti nám.“ Potom sa snažili človeku ozrejmiť že im ide o mimoriadne štátne záujmy, že je v spoločnosti veľa ľudí, ktorí by sa chceli vrátiť späť ku kapitalizmu, zničiť stranu, rozvrátiť socialistické hospodárstvo, čím chceli dať najavo že je ešte stále veľa oportunistov, revizionistov, anti-socialistov a iných, ktorých treba zo spoločnosti eliminovať.

Keď však ľudia nepristúpili dobrovoľne na spoluprácu s ŠtB, vykonštruovali na nich napr. že spáchali nejaký zločin, z ktorého ich obvinili a zohnali si falošných svedkov. Nakoniec sa dotyčný dostal pred súd a poväčšine ho odsúdili aj do vezenia, a tí, ktorím sa podarilo, že dostali buď iba podmienečný trest, alebo ich úplne oslobodili boli zasa pracovne degradovaní čiže ak zastávali nejakú vyššiu funkciu tak si museli nájsť inú prácu, ktorá bola omnoho podradnejšia. Keď sa ale obvinený človek dostal do väzenia, zvyčajne ho dali do cely s najhoršími väzňami aby ho prinútili sa priznať no niektorí to však nevydržali a spáchali samovraždu.

Ďalším extrémom boli ľudia ktorí sa snažili vstúpiť a vstupovali medzi ŠtB. Na to aby človek mohol vstúpiť do tejto organizácie bolo potrebné požiadať o vstup do ZNB (zbor národnej bezpečnosti), čo bola organizácia ktorá zastrešovala aj Verejnú bezpečnosť (dnešná polícia) a aj Štátnu bezpečnosť (tajnú políciu). Takýmto príkladom je istý Miroslav Chovanec, ktorý v roku 1972 požiadal ZNB o prijatie: „Svoju žiadosť odôvodňujem nasledovne: Pretože mám kladný vzťah k nášmu socialistickému zriadeniu a práca v ZNB ma zaujíma, rozhodol som sa vstúpiť do tohto zboru, pretože tak budem môcť byť prospešnejší našej socialistickej spoločnosti. Svoju prácu chcem vykonávať svedomite a trvalo.“ Samozrejme človek ktorý chcel do tejto organizácie vstúpiť musel prejsť bezpečnostnou previerkou ktorá bola nutná na to keď chcel dotyčný do tejto organizácie vstúpiť. Odpoveď ZNB bola: „Posudkami z miesta bydliska, pracoviska, vojenskej základnej služby, ako aj šetrením OO VB Ľubochňa a Nové mesto Košice je hodnotený kladne. Z hľadiska jeho chovania na verejnosti, ako aj charakterových vlastností, možno menovaného hodnotiť všestranne dobre.“ Taktiež sa vždy preverovala aj rodina uchádzača, aký je jej pomer k štátnemu zriadeniu. Vďaka dobrému kádrovému profilu tohto uchádzača prijali do Štátnej bezpečnosti. Keď tohto uchádzača zaregistrovali v ŠtB, bol konfrontovaný s tým, ako štát podporoval sociálne zabezpečenie nových príslušníkov v radoch ŠtB. Pri vstupnom pohovore ho zoznámili s možnosťou obdržať nástupný príspevok vo výške 5 tisíc korún. Samozrejme ako podmienka bola pre uchádzača absolvovať skúšobnú dobu, ktorá trvala 12 mesiacov, ako aj dohoda o tom, že sa musí zaviazať na služobnom pomere v dĺžke najmenej 6 rokov. Musel zložiť služobnú prísahu , v ktorej slávnostne sľuboval vernosť „svojej socialistickej vlasti-Československej socialistickej republike, robotníckej triede a všetkému pracujúcemu ľudu vedenému KSČ.“ Strážmajster Chovanec sa pridal k ŠtB akurát v rokoch, keď sa zdôrazňovalo zvládnutie všetkých úloh organizácie, medzi ktoré patrila obnova výkonu štátnobezpečnostných úloh, ktoré boli narušené v roku 1968. Podstatná časť pozornosti sa po roku 1968 venovala najmä nepriateľským osobám (oportunistom, ex komunistom), vysokým školám, cirkvám a sionistickým organizáciám a ochrane ekonomiky.

ŠtB však svoju činnosť dostávala do takých absurdít že sa neskôr stala aj terčom posmeškov obyčajných ľudí. Svedčia o tom rôzne vtipy, ktoré ľudia v tejto dobe vymysleli. Príkladom je napr.: V krčme sa po dlhšom čase stretnú dvaja priatelia. Tri-štyri rundy borovičky a jazyky sa im rozviažu. Počuj Mišo, zavolali ma na ŠtB aby som ťa sledoval, vraj si pochybný protisociálny živel. Jasné že som odmietol nebudem predsa špicľovať kamaráta. Ty somár mal si súhlasiť. Ja už druhý rok beriem 400 korún za to že ťa sledujem.

Problematika týkajúca sa ŠtB bude ešte dlho v slovenských a českých dejinách veľmi smutnou spomienkou na komunistické obdobie bývalého Československa. Táto tajná služba sa nezastavila pred ničím. Bez problémov dokázali nevinných ľudí obviniť zo zločinov, ktoré ani nikdy nespáchali a to len kvôli tomu že buď si vyjadrili slobodne svoj názor, alebo jednoducho len nechceli s touto organizáciou spolupracovať z rôznych dôvod, a potom samozrejme táto organizácia mala na muške ľudí, ktorý súhlasili s Pražskou jarou a tak boli počas normalizácie braní ako zradcovia socialistického režimu. Určite si treba stále pripomínať činy ŠtB aj v dnešnej dobe a je treba aby sa o týchto veciach diskutovalo aj v dnešnej dobe, aby sa už nikdy viac podobná situácia nezopakovala a aby mali ľudia výstrahu pred extrémistickými režimami, ktoré si len hľadajú vymyslených nepriateľov, aby držali ľudí v strachu a zakazovali sa im slobodne vyjadrovať svoje názory.Paradoxom však zostáva to, že mnohí ľudia z bývalej ŠtB zastávajú aj v dnešných časoch* vysoké štátne funkcie, figurujú vo *finančných skupinách.