Priatelia, myslím, že práve teraz počas majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji do 20 rokov je najvhodnejšia chvíľa na to, aby som sa konečne rozpísal o tom, čo som dlho odkladal. Tieto dni nás okrem sviatkov tešia skvelé výkony našich mladých chalanov a znovu máme na Slovensku plno rozhodcov a hokejových analytikov. Nie, ja nie som ani hokejový ani športový analytik, ani týpek čo sa vyzná najviac na svete do všetkého (na to je tu Števo Hríb J).

Krem iného sme momentálne svedkami famóznych výsledkov i našej futbalovej repre. – či už áčka alebo mladých, ktorých nehoráznym spôsobom poškodili rozhodcovia pri zápase s Talianskom, a mnohých tým nepochybne pripravili o zaujímavé klubové ponuky. Rovnako nás tešia naši mladíci z hokejovej dvadsiatky, ktorých dnes čaká súboj s Goliášom v podaní Kanady.

Tak som sa zamýšľal, prečo Slováci vždy dokázali prekvapiť s absolútnymi top favoritmi? Spomeňme si na zápasy kvalifikácie na MS do Afriky s Českou Republikou, neskôr legendárny zápas proti obhajcom titulu MAJSTRA SVETA z Talianska, ktorý sme zaslúžene vyhrali, keď sme boli 75 minút lepším mužstvom na trávniku a azúrovú squadru sme poslali domov. Z ničoho nič – tak by sa dalo popísať striebro hokejového áčka po heroickom výkone proti Kanade a perfektnej hre proti Čechom z roku 2012. Tieto úspechy prišli napriek tomu, že to s našim hokejom a podmienkami pre rozvoj športu vyzerá katastrofálne a druhé miesto by pred šampionátom nepredpokladali ani tí najväčší optimisti.

Btw: ako isto všetci vieme, podmienky pre šport sú na Slovensku katastrofálne. Spomínané štáty majú viac futbalových/hokejových štadiónov ako my registrovaných hráčov. A aj existujúce štadióny sú u nás v dezolátnom stave – česť výnimkám. Skrátka a jednoducho po roku 1989 sa pre mládež robí minimum, nehovoriac o tom, že začínajúci hokejista si musí výstroj za stovky/tisíce eur kupovať sám. Ak aj má talent ale je bez peňazí, má smolu. Dokonca aj keď má výstroj i talent, na súpisku sa dostať nemusí, lebo otecko iného neschopného synčeka zaplatí a hrať skrátka bude ten čo na to má. Slovami Peťa Bondru: „Dnes hrajú hokej tí, čo na to majú. Tí čo na to nemajú aj keď na to majú, hokej nehrajú“.

Poslednú jeseň sme boli svedkami senzačného výsledku, ktorý letel do sveta, keď naše futbalové áčko zdolalo v zakliatej Žiline Španielov – ak nie najkvalitnejší tím súčasnosti vôbec, ktorý v kvalifikácií neprehral 8 rokov! Aktuálne nás zas a znovu tešia hokejoví mladíci, ktorí zopakovali senzáciu ako pred rokmi Tatar s Pánikom a spol., a hrajú o medaily po fantastických zápasoch s Fínskom a Českou republikou.

Skrátka a jednoducho, výhry nad silnejšími u nás nie sú zriedkavé a ojedinelé. Nie sú to výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo. Ale prečo je tomu tak?

Dospel som k názoru, že tieto fantastické výsledky spája jedna veľmi podstatná vec. Odpoveď je skrátka veľmi jednoduchá. Nie je to nič iné ako POKORA! Vo všetkých spomenutých zápasoch sme jednoducho nemali kvalitatívne ani technicky lepšie mužstvo. Samozrejme, momentálne sú v našom futbalovom áčku skvelí borci okolo Martina Škrtela, rovnako tak v mladej hokejovej dvadsiatke nájdeme mnoho talentov, no porovnávať sa s mužstvami nad ktorými sme vyhrali skrátka nie je možné. V každom z týchto zápasov sme hrali s neuveriteľnou pokorou, prísnym dodržiavaním taktiky od skvelých trénerov (Bokroš, Kozák a spol.) a odhodlaním neohnúť chrbát pred zdrvujúcou silou súpera.

Priatelia, toto je pravdepodobne naša najsilnejšia zbraň – POKORA spojená s disciplínou a zdravým sebavedomím. Preto pevne verím, že ju dnes chlapci využijú. Prípadná prehra proti Kanade však nebude žiadnou hanbou. Stále nás čaká ešte jeden zápas. Držme palce našim mladíkom okolo M. Réwaya. Za seba môžem povedať, že i napriek chrípke a kope skrípt na blížiace sa skúšky budem o druhej ráno isto pred televíziou.