Sedím na zástavke a užívam si krásny deň. Uvažujem či je vhodné voziť sa trolejbusom alebo ísť pešo. Neskoro, troleják už prišiel a ja som moc lenivý aby som premrhal takúto šancu nastúpiť. V poloprázdnom vozidle si sadám na slnkom osvetlenú stranu a v duchu si hovorím, že dnešný deň nemôže byť krajší. 🙂

Nehovor hop, kým nepreskočíš! A stalo sa. Zo zavretými očami si užívam slnečné lúče, až kým neucítim tieň. Otváram oči a skoro ma vykotí zo sedadla na podlahu. Predo mnou stojí maloletý občan Rómskeho pôvodu a so psími očami uprenými na mňa hovorí ” hej Freddy, nepotrebuješ nejaké zlato”? S týmito slovami vyťahuje z vrecka asi tucet zlatých prsteňov a dopĺňa “naozajstné zlato Freddy.“

Toto snáď není možne, hovorím si. Teraz sa ho nezbavím. “Nie ďakujem nepotrebujem a nie som Freddy.“ Snáď odíde, “a nechceš?” “Nie nechcem, ale tam tá pani asi bude chcieť choď za ňou!“
Cigánča sa obzrie a hovorí ” Teta nechce, pýtal som sa na zástavke.“

Ach toto je život. “Nie! Nechaj ma! Šľahaj preč“. Cigán sa ešte viac priblíži a popri svojej otázke si jazykom prešiel cez nos ako pes. “Za lacno nechceš?“.

V tom nastáva skrat a s obrovským tlakom vstanem a veľmi hlasno a vulgárne sa vyjadrujem:
“Počúvaj ma! Ty kde si sa vyskytol, keď nerozumieš. Ťa zabijem že skapeš! Zoberkaj si to špinavé zlato a miagaj okamžite odo mňa, lebo keď ti čapnem tak stratíš vedomie a pri dopade skapeš.“ V tom adrenalínovom afekte som si ani nevšimol, že ma nepozorujú iba cestujúci ale aj pán vodič zastavil trolejbus a z vykuknutov hlavou ako sova dôkladne skúma situáciu. Cigáň núdzovo otvára dvere a uteká preč. Pri opätovnom sadaní podotýkam “Ospravedlňujem sa.“ To nepomohlo, pán vodič vstal a s ukazovákom namiereným k dverám začal svoj štandardný prejav “Takýchto agresorov tu nebudem prevážať, VON!“

Už som nemal náladu hádať sa. Pokojne som vystúpil a užíval som si krásny deň.

Cieľom tejto poviedky nieje nikoho zosmiešniť alebo diskriminovať. Udalosť je fiktívna.