„Life ain’t so shitty, there’s a lot that you can be…“ Spieva Shannon Hoon z Americkej grungovej kapely Blind Melon polodepresívnym hlasom. Sú len dve možnosti, prečo ho napadol práve takýto text: 1.) buď mal vtedy chudák riadne prekotenú hlavu; alebo 2.) bol chalan za vodou, keď si spieval takéto srandičky len tak do sveta. Jemu to už je každopádne jedno, keďže pred nejakým časom odišiel na druhú stranu a nás tu zanechal aj so svojím traumatizujúcim šlágrom naďalej.

Život posratý je…a poriadne
Nenechajme sa zmiasť piesňou nebohého feťáka a pozrime sa na vec reálne. Život stojí za prd. Vedel to Schopenhauer, vedel to Bukowski, vedel to Henry Miller a vieme to aj my. Keby to tak nebolo, ten prvý by nevydal dvojzväzkové životné dielo na 1400 strán o tom, ako je život len kmitaním medzi utrpením a nudou a zvyšní dvaja by taktiež celý život neprežili v chlaste a kocovine. Príklad z hudby? Blues – to je hudba, ktorá doslova rozpráva celému svetu, že stojí za hovno. Svoje o tom vie aj Noro Červenák, ktorý so svojou formáciou ZVA 12-28 Band spravil 3 albumy, ktoré v skratke hovoria o jeho živote, ktorý nie je zrovna ako z rozprávky. Kto by sa potešil, keby prichytil ženu s kamarátom v posteli po tom, ako dostane výpoveď z roboty? Á veď čo, dáke blues to spraví…

*Môžu za to politici *
Hej no, na niekoho to hodiť predsa musíme. Za to, že Fero, ktorý skončil združenú strednú školu pre všetko a 7 rokov robí vo firme, v ktorej ho práca nebaví, aj keď nič iné nevie, pretože sa zasekol v stereotype – to je chyba politikov. Keď po práci príde domov, tak v lepšom prípade je doma sám, v horšom prípade ho doma čaká nasratá žena, ktorá mu dennodenne otĺka o hlavu, že nezarába dosť a že kvôli nemu má aj ona posratý kompletne celý život. Ale čo, life ain’t so shitty. Stále mu ešte ostáva tých 30 minút slobody, ktoré zakúša, keď v dopravnom prostriedku cestuje do/z práce a nesmieme zabudnúť ani na pivko s kamarátmi, ktorí majú rovnako pestrý život, ako on sám. O tom, aká je na Slovensku kríza, sa dokážu v krčme rozprávať celé hodiny a ba čo viac, nájde sa aj pár brilantných riešení, ako ju celkom ľahko a rýchlo vyriešiť. Pravá kríza príde však vtedy, keď krabička Marsiek, pivo a pol deci borovičky znenazdajky podskočia o 10 centov vyššie, ako je obvykle zvykom. Za to môžu samozrejme politici a Fero aj s partiou sa zaprisahávajú, že ak im to spravia ešte raz, prestanú fajčiť nadobro. Potom si so slzami v očiach zapália tú zdraženú Marsku, lebo vedia, že aj tak neprestanú a začnú spomínať na to, ako to bolo, keď ešte Marsky stáli 5 korún. Hej no, zlatí komunisti. Vtedy bolo tak dobre, žeby jeden neveril…

„Ja Ti poviem, ako to je…“
S postupne rozvíjajúcou sa debatou sa odhaľujú aj príčiny a dôvody životných nerestí a trýzní, ktoré každého jedného zúčastneného sprevádzajú. Od zjavnej protisystémovej rebélie sa dostávame k ľútosti nad premrhanou polovicou života, stagnujúcim kariérnym rastom a drzým deťom, ktoré si absolútne nič nevážia. Jedno uvedomenie sprevádza druhé, ba prichádzajú na rad aj odvážnejšie životné múdra, ktoré dopadajú na hlavy bližšie sediacich mládencov, ktorí pri zvetranej dvanástke rozoberajú Nietzscheho Antikrista, aby na utorkovej náboženskej výchove mohli uštedriť farárovi pár štipľavých poznámok a pridať si čiarku k svoju protikresťanskému svetonázoru. Fero sa zrazu mení na studňu životných príbehov a rád, ktoré s odhodlaním prezentuje všetkým, ktorí sú na dostrel. Takto aspoň slobodnejší prísediaci vedia, že najväčšou chybou v živote je, keď sa chlap ožení, pretože vtedy sa začína jeho vlastná cesta do zatratenia.
Ako sa hovorí, všetko raz príde a zase raz odíde. Ľudia s posratým životom, ktorí si kompenzujú svoje zlyhania borovičkovým balzamom na dušu, o tom vedia svoje. Ráno sa s nastupujúcou kocovinou vytráca úplne všetka ontológia, ktorá bola tak nebojácne prezentovaná počas celého predošlého večera. Po dvojitom prevrátení žalúdka a jednom Ibalgine na bolesť hlavy jednoducho prichádza akceptácia toho, ako to je a začína sa ďalší posratý deň v už dosť posratom živote každého priemerného Slováka. V preplnenej rannej autobusovej linke nič nenaštartuje deň lepšie, ako pesnička od IMT Smile – Nedá sa ujsť, ktorá sa stáva dokonalým ranným povzbudením. Veru, pred svetom neutečieš, ani keď sa akokoľvek snažíš. On si Ťa ten posratý svet aj tak nakoniec vždy nájde.

Záverom
…nesnažme sa hádzať vinu na niekoho iného, pretože za náš posratý život si môžeme tak či tak len my sami. Tak to je a šmitec. Závidieť lepším a nadávať na ich úspech je veľmi jednoduché, no musíme si uvedomiť fakt, že aj úspešní začínali od nuly (rovnako ako my). Každý z nás má rovnaké možnosti v živote – každý môže ísť na vysokú školu, naučiť sa jazyk, cestovať – a je len na nás, či sa chopíme šance, alebo sa nám pri pesničke od IMT Smile budú drať slzy do očí. Jaký si to uděláš, takový to máš – v tom majú Chinasky sakramentskú pravdu.

Zdroj: metrolyrics.com; youtube.com; prigl.cz

~Stone