Priatelia, obzvlášť v dnešnej dobe sme bombardovaní nespočetným množstvom informácii o situácii vo svete i v domácej politike. Často krát narážame na absolútne protichodné informovanie o problematike na ktorú chceme poznať odpovede.

Prečo je tomu tak? Existujú dnes ešte nestranné médiá? Dá sa vôbec ešte
niekomu veriť? Ak áno, komu !?

V tomto krátkom rozhovore sa budeme snažiť poodhaliť kúsoček z pravdy o úpadku (nie len) slovenskej žurnalistiky a jej objektivity, ktorý je spôsobený nutnosťou dodržiavania majiteľmi predpísanej línie, ktorú nehodno prekračovať. Predstavme si teda v krátkosti rozhovor
s A. Bekmatovom, momentálne doktorandom na UKF v Nitre na katedre žurnalistiky. V súčasnosti píše pre ľavicový mesačník Kroky či alternatívny časopis Zem a Vek. Nech sa páči a dobrú chuť:

Prečo mesačník Zem a Vek vznikol?

Mesačník vznikol z dôvodu, že mainstreamové médiá niektoré dôležité témy ignorovali a ignorujú doteraz, prípadne im venujú minimum priestoru. V tom prípade sú však alternatívne médiá zosmiešňované ako tzv. konšpiračné teórie. Základnou ideou teda bolo poskytnúť čitateľovi názorovú a informačnú alternatívu voči mienkotvorným médiám.

V ideálnom prípade by mala fungovať pluralita názorov, dnes však médiá často krát vehementne presadzujú jednu názorovú líniu a iné názory či pohľady na veci sú zosmiešňované. Z médií, ktoré by mali ľudí motivovať ku kritickému mysleniu sa teda stali nástroje na presviedčanie ľudí.

* *

Kto bol zakladateľom?

Zakladateľom je Tibor Eliot Rostas, ktorý mal pred tým reláciu Mlčanie na rádiu Viva a je autorom rovnomennej knihy.

* *

Akým problémom a témam sa Zem a Vek venuje?

Mesačník má široký záber – od domácej a zahraničnej politiky cez históriu, ekonomiku, rozhovory, až po alternatívne spôsoby života, liečby a pod. Zem a Vek pravidelne prináša informácie o živote rôznych komunít, ktoré sa snažia žiť inak, ale aj reportáže o zaujímavých ľuďoch či články z kultúry.

* *

Ako hodnotíte médiá – tlač na Slovensku?

Nie som si istý, či som kompetentný hodnotiť tlač na Slovensku po niečo vyše troch rokoch písania, no môžem povedať svoj subjektívny názor čitateľa. Ak to porovnáme s minulosťou, kedy sme mali vynikajúcich novinárov typu Laco Novomeský, Milo Urban, Gavril Gryzlov či Slavo Kalný, tak čo do kvality úroveň vysoká nie je. Takisto mi chýba názorová pestrosť. Všetky „mienkotvorné médiá“ sú totiž názorovo „na jedno kopyto“.

* *

Myslíte, že existuje v dnešnej dobe transparentná tlač?

Noam Chomsky tvrdí, že kontrola mediálneho obsahu zo strany vlastníkov neprebieha tak, že v redakcii je cenzor. Nie, dnes sa to deje oveľa sofistikovanejšie. Všetko je zaobalené do „hodnotového rebríčku“ periodika. Na základe toho sa už na pohovoroch uprednostňujú z potenciálnych novinárov takí, ktorí sa s hodnotami majiteľov a média stotožňujú. Na takýchto redaktorov je spoľah, že nebudú vybočovať z mantinelov, ktorých dodržiavanie si majitelia média želajú. A navonok môžu takíto novinári hovoriť, ako ich nikto do ničoho nenúti, ako si môžu slobodne písať.

Schválne, počul si už o „ľavicovom novinárovi“ v niektorom z mienkotvorných médií? Konflikt na Ukrajine ukazuje, že „názorové alternatívy“ prezentované ako ľavicové, typu Zolo Mikeš z portálu aktuality.sk či Michal Havran ml. nie, že sa názorovo neodlišujú od svojich anti-ruských kolegov, ale ani nepripustia iný názor, stačí si pozrieť napríklad Večeru s Havranom, kde bol jedným z hostí Eduard Chmelár.

V tomto kontexte si myslím, že áno, tlač*je vo vzťahu ku svojim novinárom síce názorovo transparentná, na nikoho nie je vyvíjaný nátlak, *ale deje sa tak na základe názorovej selekcie potenciálnych redaktorov. Transparentnosť k čitateľovi ale výrazne pokryvkáva.

* *

Stretli ste sa s útokom na Vašu tlač alebo vydavateľstvo?

S fyzickým útokom na redaktora či redakciu alebo vydavateľstvo nie. S verbálnymi útokmi zo strany iných médií či treťosektorových organizácií áno. Deje sa to často. Snažia sa časopis zosmiešňovať a spochybňovať . Pomerne časté je takéto konanie zo strany denníka SME, portálu jetotak.sk, ktorý vedie Michal Havran ml., alebo zo strany Týždňa či iných periodík, ktoré si vravia “mienkotvorné“ alebo rôznych „občianskych aktivistov“.

* *

Čo hovoríte na súčasnú situáciu, keď finančne skupiny skupujú médiá a tým sa snažia ovplyvňovať verejnú mienku?

Absolútne s tým nesúhlasím, žiaľ, súčasný kapitalizmus to nielenže dovoľuje, ale pre tento systém je práveže typické sústredenie drvivej väčšiny médií v rukách niekoľkých bohatých jedincov. Avšak, myslím si, že verejná mienka bola ovplyvňovaná už dávno pred kúpou SMEčka Pentou.

* *

Vidíte ešte v budúcnosti možnosť transparentnej tlače?

Jednu z otázok vyššie som uzavrel tým, že transparentnosť vo vzťahu k čitateľom pokryvkáva a teraz by som na to nadviazal. Za najväčší dôkaz netransparentnosti považujem nálepkovanie sa periodík titulmi ako „objektívne“, „nezávislé“, „nestranné“, pričom mediálne výstupy takýchto periodík by pokojne mohli slúžiť ako pracovné texty pre študentov žurnalistiky na predmetoch, ktoré sa zaoberajú mediálnou manipuláciou.

Vo vzťahu k čitateľovi preto väčšinu tlačových periodík nepovažujem za transparentnú. Dnes si môžeš v stánku kúpiť X „nestranných“ periodík, ale z každého sa dozvieš v podstate to isté – nakupuj, nespochybňuj, buď úspešný – ak sa ti to nepodarí, tak si nula. Rusi sú zlí, Američania dobrí, za všetko môže Fico, v socializme si buď sedel v base alebo stál v rade na banány, Kiska je super a tak ďalej… V tomto kontexte preto neviem povedať, či sa niečo zmení k lepšiemu. Veľkým periodikám síce klesá predajnosť, no dá sa to pripísať aj internetu – a tam šíria denníky svoj obsah zadarmo.

Prečo ste sa rozhodli „plávať proti prúdu“?

Nerozhodol. Jednoducho mám iné hodnoty a predstavy o fungovaní spoločnosti a dnes je, bohužiaľ, taká doba, že pokiaľ máš iné názory, tak sa automaticky dostávaš niekam mimo prúdu.

* *

S čim najzaujímavejším ste sa vo svojej novinárskej praxi stretli?

Najzaujímavejšie momenty a najsilnejšie pocity sa mi spájajú s ľuďmi. Hneď sa mi vybavuje návšteva zranených sýrskych vojakov v nemocnici, ale aj stretnutie s príbuznými tých, ktorí neprežili: Pozeráš sa do očí ľudom, ktorým nerozumieš, no napriek tomu vaše pohľady hovoria za všetko a nepotrebujete tlmočníka. Podávaš ruku ľuďom, ktorých nepoznáš, ktorých vidíš prvý a posledný krát v živote, no napriek tomu s nimi úprimne súcitíš.

Zaujímavé boli návštevy Majdanu, veľmi silný dojem vo mne zanechala neopísateľná eufória obyvateľov Krymu tesne po vyhlásení predbežných výsledkov referenda v marci tohto roku. No po silné zážitky netreba chodiť do zahraničia – v lete som sa stretol so ženou z Ruska, ktorá ako šestnásťročná musela utiecť pred nacistami k partizánom, neskôr sa pridala k Červenej armáde, počas vojny sa vydala za československého vojaka z Podkarpatskej Rusi a s Červenou armádou prišla až do Nitry, kde žije dodnes. Rozprávanie sa s podobnými ľuďmi je ako dotýkať sa dejín.

Ktorú tlač ešte považujete v súčasnosti za transparentnú a neovplyvnenú?

Každé jedno periodikum, v ktorom sa uverejňuje niečo iné ako len spravodajstvo, je ovplyvnené. Editoriály, komentáre, stĺpčeky, fejtóny, reportáže – to všetko obsahuje pocity, myšlienkové pochody a v konečnom dôsledku aj názory autora. Ale to je normálne. Problémy nastávajú vtedy, pokiaľ si periodikum uzurpuje právo na pravdu a iné názory netoleruje, keď úmyselne skresľuje a manipuluje informáciami. A tieto praktiky sú bežné. Napríklad Marián Leško napísal, že „názor, že Vladimir Putin anektoval Krym a vedie hybridnú vojnu v „Novorusku“, lebo musí, pretože Američania sa tlačia na Ukrajinu, zastávajú okrem ruských agentov aj mnohí internetoví magori.“ Z čoho vyplýva, že buď postup Ruska ostro kritizuješ, alebo si ruský agent či „magor“.

Ďalší príklad uvediem z denníka SME, ktorý prebral správu TASR o tom, že v Rusku bol zadržaný estónsky agent. Pôvodný nadpis správy TASR je: “Rusko: ZADRŽANÉHO Estónca obvinili zo špionáže, hrozí mu 20 rokov”. SME však pozmenilo nadpis na: “UNESENÉHO Estónca obvinili Rusi zo špionáže, hrozí mu 20 rokov”*. *Aj keď nadpis v SME jasne hovorí o tom, že ruská strana estónskeho agenta uniesla, v správe sa dozvieme, že o únose hovorí len estónska strana, zatiaľ čo ruská tvrdí, že agenta chytili na svojom území. Ide o klasické tvrdenie proti tvrdeniu, no redaktori SME sa bez akýchkoľvek dôkazov priklonili k jednej strane.

Takže neovplyvnená tlač nie je. Čo sa týka transparentnosti, tak tu považujem za transparentné každé periodikum, ktoré sa nebojí „priznať farbu“.

Na záver

Ako z uvedeného článku vyplýva, poznať pravdu v dnešnom svete nie je ľahkou záležitosťou. Pri žurnalistoch, ktorí svojimi článkami značne ovplyvňujú verejnú mienku teda (žiaľ) platí pravidlo,
„čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj“. Ako sa teda dopracovať k pravde ? Niektorí ju hľadajú vo víne, no na krčmové reči som rovnako alergický ako na články SMEtí. Popravde, v poslednom čase medzi týmito dvoma kategóriami nevidím hlbokú priepasť.

Priatelia, nenechajme sa oblbnúť jediným zdrojom informácii, ku ktorému sa budeme denne vracať aby nám potvrdilo „našu pravdu“. Azda jediné, čo nám zostáva je vytvárať si závery z viacerých zdrojov, viacerých táborov, viacerých ideologicky zafarbených novín, televíznych kanálov, periodík … V neposlednom rade to chce i trochu nervov a prečítať si i (voči nášmu názoru) opozičné noviny. Snáď toto je cesta ako môžeme dospieť k porozumeniu, pochopeniu, tolerancii druhej strany a v neposlednom rade sa tak môžeme i vnútorne posunúť o level vyššie. Manipulatívne a skresľujúce médiá v rukách „vyšších“ (kedysi rovnejších) sú skrátka jednou z nástrah (aj) tohto systému – nedajme sa !