Sú Tuniaky moji diplomovkári?

Odhodlanie je silná vec, hlavne keď máte písať záverečnú prácu, či už je to bakalárka alebo diplomovka. Môj príbeh začal asi takto…

Štvrtý ročník, vyberanie tém na diplomovku. Hovorím si, školiteľa chcem toho a toho, nemôžem zabudnúť za ním zájsť aby mi u seba rezervoval miesto. Škoda, že môj štýl je na všetko zabudnúť (diagnóza HOSIPA – ho.no si pamätám) a riešiť to potom v poslednej chvíli. A tak deň pred koncom možnosti vybrať si školiteľa na záverečnú prácu, som sa s úsmevom číslo päť dovalila na poschodie, kde sídlia tí najvyšší, ktorí miešajú karty osudu. Klop klop, dobrý deň Beáta, čo chcete, sadnite si, noo, ale prišli ste nejako neskoro nie? Ehm, ale viete, máme toho veľa, hento, tamto, však to poznáte, čistá depresia. Pravdaže to pozná, keď má na nástenke oznam typu: Jednoduché odpovede  = 5 eur, Rozvité vety = 10 eur, Komplexné rozobratie problému: 50 eur. Po zdvorilostných odpovediach typu: nie, nepribrala som, život ide v pohode, stále tie isté lieky na nervy, sme prišli k meritu veci – téma práce. Keďže moja pripravenosť bola v intervale od -1 do 0, dúfala som že sa v sekunde stane nejaký zázrak a mňa osvieti, no minimálne halogén. Našťastie, najlepší školiteľ mal k dispozícii už ním vypísané témy, ktoré ponúkol do pléna. Zo všetkých ktoré vypísal, bolo reálne k dispozícii asi sedem, no nech mi nikto nehovorí že to nie je symbolika šťastia – škoda že nie sme v rozprávke. Roztáčame ruskú ruletu, oči mi smerujú na monitor počítača a čítam – agresia detí a mladistvých, rola matky a otca očami mladistvých, emocionálna inteligencia, šikanovanie ako problém v práci sociálneho pedagóga, samovraždy ako vážny problém v práci sociálneho pedagóga, kvalita života detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, kresba očami detí….óóó, počkať počkať, dajte to trošku naspäť, zaseklo ma ako keby som mala katatonickú schizofréniu…samovraždy, to je témička! O tom, že som vždy bola trošku iná, som asi nehovorila však? Oči mi zasvietili ako na fotke kde mám tri promüle a v hlave bielovlasý dedko čo riadi centrum mozgu kričí: vyber si tú tému, no tak, vyber si ju! Ale veď prečo nie? Téma je to zaujímavá, ojedinelá, idem do toho! Po všetkých oficiálnych úkonoch (zapísanie si môjho mena k téme na zdrap papiera) som vyšla spokojná von, že mám dobrého školiteľa a ešte aj dobrú tému…

Teraz tu sedím v polohe ranená srna, s deviatimi stranami teoretickej časti a v duchu sa pýtam, či som náhodou nešla z BeeFree  keď som si vyberala takúto tému a ešte som sa z nej aj tešila. Nie je problém, že by ma téma nezaujímala. Problém je, samozrejme, v technike, čase, nízkom počte literatúry, nákupných maniačkach o 15:00, začínajúcej, aktívnej a končiacej perióde, zlej konštelácii hviezd a iných poveternostných vplyvoch. Začať výskumom je tiež trochu na hlavu, ale to, že som z inej planéty som už spomínala. Ten už mám chvála pánu Bohu na 80 % dokončený. A čo sa robí keď sa dokončí jedna časť? Oddychuje! Pondelok – dnes si dám oddych, včera som dopísala ten výskum. Utorok – ale veď ma to až tak nesúri, ešte spočnem. Streda – v stredu sme  ani na základnej nedostávali domáce úlohy, prečo by som mala riešiť školu? Mám frei! Štvrtok – spím do pol druhej, upracem, večer idem von – nestíham. Piatok – spím do pol tretej, ostatnú polovicu dňa som unavená z toho, že som prespala pol dňa. Sobota – veď je víkend, nebudem sa snáď venovať diplomovke, radšej vyleštím ozdobné poháre z obývacej steny, umyjem okná a vytepujem koberce. Nedeľa – v nedeli se nic nedělá. A takto prebehol nejaký ten piatoček, moja kríza rastie ako (prirodzené) botulotoxínové pery, resp. poprsie Zuzky Plačkovej a termín odovzdania diplomovej práce sa závratnou rýchlosťou blíži. To ani nespomínam, že už keď som sa niekde medzi pondelkom 15.2 a piatkom 18.3 pár krát odhodlala vymyslieť obsah a nadpis prvej kapitoly, exol mi môj osem rokov starý notebook, čo mi privodilo slabší infarkt myokardu a chuť zaspievať si smútočnú salvu na počesť všetkých fotiek dehonestujúcich moju osobu, ktoré sa nestihli predrať do sveta.

Dnes je deň 8, kedy sa aktívne venujem diplomovke a mama ma v noci budí so slovami: kričala si zo sna, čo sa ti snívalo? Ja jej v hladine alfa odpovedám že som sa rozprávala s mojim kamarátom o tom, že aké druhy samovrážd existujú. Ráno sa budím a premýšľam, či to bol sen, alebo sa to naozaj stalo, keď mamina spustí, že aká sranda bola, keď ma budila a ja som zvreskla ešte aj na ňu, že čo ma budí. No nič, reveš zo sna na pol dediny ako keby ťa z kože drali, ale nechám ťa nech sa prejavíš, za chvíľku sú tu aj tak policajti ktorých zavolajú susedia, tie sirény to prehlušia…

Ale inak je všetko v poriadku a dúfam, že boj s diablovým spisom vyhrám v čo najkratšom časovom úseku SEČ. Potom poďakujem akadémii, mame, školiteľovi, spolubývajúcim, psovi, kamarátom, susedom a Microsoftu za Word, ktorý disponuje automatickým ukladaním a vďaka ktorému mám kde písať o presuicidálnom syndróme a parasuicídiu, ale najmä o výplodoch mojej fantázie čo mi pomáha v tom, aby som sa sama nestala výskumnou vzorkou v mojej ojedinelej, vzácnej, ale hlavne zaujímavej téme.