(k)LÁS(i)KA ?!

V dnešnej dobe ľudia hľadajú tam, kde nenájdu, to, čo nechcú. Idealizujú si svet okolo seba a komplikujú, čo sa dá, pričom nevidia, že v jednoduchosti je krása. Sú ako zápalky. Vzbĺknu zapálení pre vec ale pri menšom náznaku vetra hasnú. Nestihnú zapáliť sviečku, oheň, byť užitoční. Nedotiahnu nič do konca. Vzdávajú sa. Sú leniví. Očakávajú od druhých to, čo sami nedokážu. Ospravedlňujú svoje správanie zbytočnými prázdnymi slovami a lžami, v ktorých sú tak utvrdení, že im ich nikto nevyvráti. MAJÚ SVOJU PRAVDU! Ale tá nikoho nezaujíma, pretože takmer všetci sú ovládaní pýchou a sebectvom. Hovoria o láske ako by to bolo jedlo, ktoré rýchlo navaríš a zješ, pričom ti buď chutí alebo nie. V ľuďoch sa stratila láska, úprimnosť či otvorenosť, pretože sa kŕmia sajrajtom. A potom nariekajú. Presviedčajú sa, že konajú správne, no činy nemajú hĺbku. Každý len rozpráva, no nikto nepočúva. Žiadna tolerancia, kompromisy, láskavosť, spontánnosť… len brať a dostávať zadarmo.

Využívať! Sťažujú sa, že nemajú radi hádky, pritom sú sami ich tvorcami. Predstavte si situáciu, že sa im predostrie výčitka alebo niekoho sklamú svojím správaním, čož sa môže stať predsa i nevedome a je celkom normálne, keď sa to vypovie za účelom neopakovania sa. Namiesto toho, aby si vypočuli, o čo vlastne ide a v kľude a pokore si uznali pochybenie, povedali prepáč, nemysleli sme to tak, sa ich to pre ich vzťahovačnosť dotkne a začnú sa brániť tiež výčitkou. Len sa vyťahujú chyby minulosti dávno vypovedané, nastupuje zloba a spúšťa sa lavína nedomyslených prekrútených slov plných bolesti, pritom sú ani nie myslené vážne. Ani ticho, slzy a skloniť hlavu tieto situácie nerieši ale úctivá konverzácia áno. Ak sa jedná z ich strany o divadlo, frašku a lži, aby nakŕmili svoje ego, tak potom, keď líhajú do postele, majú pocit prázdnoty. Nevážia si, čo majú, len si to myslia, že si to cenia. Majú pomýlené priority. Povedzte mi, keď nájdu svoje takzvané skutočné šťastie, prečo sa oň nestarajú ako o záhradu? Prečo už majú istotu, že o to neprídu a hľadajú niečo iné? Prečo v nich nieje súhra medzi rozumom a srdcom ale vždy víťazí len jedno z nich a celkovo to potom vytvára chaos, sklamanie a bolesť? Kto má právo nás súdiť a vidieť do našej minulosti, prítomnosti či budúcnosti a predkladať nám svoje manipulačné názory? Ľudia chcú kontrolovať, ovládať a mať všetko pevne v rukách ale potom už nebudú mať nad kým vládnuť, lebo vytvoria svet plný mŕtvych duší. Pretože si neuvedomujú, že čas im preteká pomedzi prsty a vracať sa z tejto cesty je náročné a zdĺhavé. Ako často počujete slová Prosím, Prepáč, Ďakujem? Svet je plný konzumu a čo sa pokazí, sa neopravuje ale vymieňa. Sťažnosti, slabá vôľa, nedostatok dôvery… Kolobeh zvaný “vzťah”. Mohol by som písať ďalej, aby som dokončil, čo som tu začal, ale… som rád za duše, ktorých sa to netýka, a ktoré konajú tak, ako cítia, hovoria a aj myslia v mene srdečnej pravej lásky a dobroty.