KGB ako jedna z najefektívnejších tajných služieb minulosti| História #3

KGB bola tajná služba, ktorá pôsobila na území bývalého ZSSR. Skratka KGB (Komitet Gosudarstvennoj Bezopastnosti) znamenala v preklade výbor pre štátnu bezpečnosť. Táto tajná služba vznikla 13. marca 1954 a pod týmto názvom fungovala až do rozpadu sovietskeho zväzu. Jej predchodcami v sovietskom zveze bola tajná polícia ČEKA a neskôr NKVD. V tejto práci by som chcel priblížiť činnosť KGB, ako aj to na čom táto organizácia pracovala, aká bola jej činnosť a aké praktiky používala. Jej hlavnými protivníkmi bola americká CIA a FBI. KGB mala na starosti vnútornú bezpečnosť štátu, robila výzvednú činnosť aj mimo ZSSR a tajnú políciu. Zo začiatku bola považovaná za vojenskú službu a bola riadená zákonmi armády a armádnymi predpismi. Neskôr sa vyprofilovala ako klasická tajná služba. Jej úlohou bolo samozrejme ako aj v ostatných štátoch potláčanie politickej opozície, používala na dosiahnutie svojich cieľov násilie a aj provokatérov. Zanikla 6. novembra 1991 kedy došlo k rozpadu ZSSR. V dnešnom Rusku bola jej nástupníckou organizáciou FSK (federálna služba kontrarozviedky) a 3. apríla 1995 sa zmenil jej názov na FSB (federálna služba bezpečnosti Ruskej Federácie), ktorá v Ruskej federácii funguje až doteraz a dokonca sídli v tej istej budove ako aj bývalá KGB.

Špionážna činnosť KGB

Podľa magazínu Time v roku 1983, sa* pokladala KGB* za* jednu z najefektívnejších tajných služieb čo sa týka získavania informácii*. Operácie KGB robili legálni aj ilegálni agenti, ktorí boli vysielaní do cieľových krajín, kde sa zhromažďovali a získavali tajné informácie, často krát bolo bežné že agentmi boli ľudia, ktorí pracovali na sovietskych konzulátoch a veľvyslanectvách, a ak ich aj daná krajina chytila, vzťahovala sa na nich diplomatická imunita a tak ich museli prepustiť. Preto sa stávalo že títo ľudia boli buď poslaní späť do ZSSR, alebo boli označení ako Persona non grata a boli vylúčení vládou cieľovej krajiny, kde pôsobili.

V skoršej histórii KGB sa viac hodnotili ilegálne misie než tie legálne, pretože ilegálne pomohli uľahčili prístup k väčším a hodnotnejším informáciám. KGB vykonávala 4 typy špionáží, medzi ktoré patria:* politické, hospodárske, vojensko-strategické a dezinformačné*, ktoré sa uskutočňovali pomocou „aktívnych opatrení“ kontrarozviedky, vedecko-technologickej špionáže a pomocou každodenných služieb tajných spojení a ilegálnej podpory. KGB klasifikovala týchto ľudí ako agentov (spravodajských poskytovateľov) a operátorov (mali na starosti spravodajský prenos informácii). Falošnú identitu prijal špión narodený v ZSSR, ktorý robil ilegálnu výzvednú činnosť a používal dvojitú identitu. Agent predtým ako odišiel do cieľovej krajiny dostal popis svojej činnosti a tak ho mohli napríklad poslať do USA, ako človeka ktorý žil a pracoval na sovietskej ambasáde v Kanade.

Potom už boli jeho úlohami napríklad kradnutie a fotografovanie dokumentov, získavanie kódov a mien, kontaktov, využívali tzv mŕtve schránky, alebo pracovali ako agenti provokatéri, ktorí sa mali infiltrovať medzi určitú skupinu ľudí a ich úlohou bolo robenie rozkolov, zaistiť únosy a nájomné vraždy a ovplyvňovať politiku. Počas studenej vojny sa KGB nepodarilo obnoviť väčšinu svojich príslušníkov v USA. Následky druhého červeného nebezpečenstva, McCarthysmu a zničením CPUSA (komunistickej strany USA) sa obmedzil nábor príslušníkov KGB. Nábor a dôraz na platených agentov a zvlášť priblíženie k úspechu vo vedeckých a technických špionážach, ktoré neskôr KGB dosiahlo sa pripisuje najmä laxnému prístupu fabrík k vnútornej bezpečnosti. Koncom roka 1967 pozoruhodný úspech dosiahlo KGB, keď získali z poručíka z amerického námorníctva (US NAVY) Johna Anthonyho Walkera, ktorý im individuálne počas osemnástich rokov aktivít sovietskej tajnej služby dekódoval okolo milióna správ z amerického námorníctva.

Samozrejme činnosť KGB neobchádzala ani satelitné štáty ZSSR teda krajiny ktoré patrili do východného bloku a sledovali vývoj v týchto krajinách. Ich činnosť smerovala k podpore dogmatických komunistov v krajinách východného bloku a angažovali sa pri potláčaní revolúcie v Maďarku v roku 1956 a taktiež aj Pražskej jari v Československu v roku 1968, keď sa začal presadzovať tzv. socializmus s ľudskou tvárou. Počas Maďarskej vtedajší revolúcie šéf KGB Ivan Serov osobne riadil normalizáciu po sovietskej invázii. KGB monitorovala aj ostatné satelitné štáty a aj to čo sa deje medzi obyvateľmi krajín čo sa týkalo „škodlivých postojov“ a „nepriateľských úkonov“ ako napríklad zastavenie Pražskej jari a nastoliť v krajinách vlády, ktoré nebudú robiť problémy ZSSR. KGB pripravovala Červenú armádu na infiltráciu do Československa cez cudzincov, ktorý boli akože západní turisti. Chceli si získať dôveru cez špiónov, ktorí pôsobili aj ako zástancovia vlády Alexandra Dubčeka. Dávali podvratné dôkazy, ktoré mali oprávňovať inváziu ZSSR do Československa. Nakoniec KGB presadila tvrdú líniu pro-sovietskych členov KSČ akými boli Alis Indra a Vasil Biľak.

Problémy nastali aj v Poľsku v 80-tych rokoch keď sa dostávali do popredia aktivity hnutia Solidarita. KGB začalo predpokladať politickú nestabilitu v Poľsku po zvolení Jána Pavla II. za pápeža, pretože bol známy svojimi protikomunistickými názormi. KGB sa však úspešne podarilo aj za pomoci polskej tajnej služby (SB) infiltrovať medzi členov hnutia Solidarita a aj do radov katolíckej cirvi vďaka operácii X a a vyhlásení výnimočného stavu koordinovaného Wojciechom Jaruzelskim a Poľskou komunistickou stranou čím hrozbu odvrátili avšak aj napriek tomu hnutie solidarita značne oslabilo komunistickú stranu v Poľsku, ako aj účinnosť KGB čo sa neskôr prejavilo v roku 1989. Po páde kultu osobnosti v ZSSR a po nástupe Nikutu Chruščeva sa začali do popredia dostávať disidenti. Jeden zo šéfov KGB Andropov sa snažil u umlčanie a eliminovanie týchto disidentov. Špeciálne sa to týkalo Alexandra Solženicyna a Andreja Sacharova, ktorí sa stali „verejnými nepriateľmi číslo jedna.“ Teraz by som sa chcel venovať už aj konkrétnym prípadom, v ktorých bola KGB zaangažovaná. Ako udáva Mitrochinov archív, za jedno z najpozoruhodnejších vystúpení v celej histórii KGB bolo vystúpenie Teodora B. Castra, ktorý sa zúčastnil valného zhromaždenia OSN v roku 1951 v Paríží, kde bol vyslaný ako poradca Kostarickej delegácie.

Avšak Tedor B. Castro bol v skutočnosti Josif Romualdovič Grigulevič, ktorí mal niekoľko krycích mien, bol litovský žid a jeho predchádzajúce skúsenosti sa týkali najmä sabotáží a atentátov. Počas Španielskej občianskej vojny cvičil sabotérov a jeho hlavná úloha spočívala aj v tom, že cieľom jeho operácie bolo aj odstránenie Trockého v Mexiku. Taktiež bol vodcom ilegálne vojenskej rezidentúry v Argentíne, jej hlavnou činnosťou bolo ničenie lodí a nákladov, ktoré šli do Nemecka. Grigulevič potom zaviedol aj spolu so svojou ženou rezidentúru v Ríme, kde sa vydával za obchodníka a potomka zosnulej bezdetnej kostarickej osobnosti čo bolo samozrejme najmä kvoli jeho špionážnemu krytiu. Neskorší kostarický prezident a šéf vojenskej junty v krajine José Figueres Ferrer, ktorý nastolil v Kostarike konštitučnú vládu uveril tejto vymyslenej Grigulevičovej identite ba dokonca sa Grigulevičovi podarilo Ferrera presvedčiť o tom že sú vzdialení príbuzní. Dá sa teda povedať že Grigulevič sa stal jeho priateľom a penize centrály používal pre svoju firmu v Ríme, ktorá dovážala kostarickú kávu. V roku 1951 z Griguleviča urobili kostarického diplomata v Ríme a neskôr bol vybratý ako poradca kostarickej delegácie na zasadnutí v OSN.

Grigulevič bol na tomto zasadnutí predstavený ako člen delegácie Kostariky, zoznámil sa tu s americkým ministrom zahraničných vecí Deanom Achesonom a britským ministrom zahraničných vecí Anthonym Eadnom. Avšak sovietskej delegácii predstavený nebol. Sovietský zväz zastupoval minister Vyšinskij, ktorý mal na tomto zasadnutí veľmi sarkastický príhovor a neobišiel v ňom ani Kostarickú delegáciu. Grigulevič vypracoval reč pre kostarického zástupcu Jorgeho Martineza Morena, v ktorej sa snažil byť čo najšetrnejší k ZSSR no aj tak Vyšinského táto reč nijak neohúrila a povedal na to že sú to len „žvásty diplomatického šaša. Aj napriek tomu táto situácia nijako neovplyvnila postavenie Griguleviča ako diplomata a dokonca sa predpokladá, že ani samotný minister zahraničných vecí ZSSR nevedel o tom že Grigulevič je agentom KGB. V správe KGB o Grigulevičovi sa spomína, že veľmi dobre vychádzal s americkým veľvyslancom Bunkerom a aj jeho nástupcom Clairom Boothom a jeho úspechy boli dokonca aj v ovplyvňovaní pápežského kostarického nuncia Giulia Pacceliho, ktorý bol bratrancom pápeža Pia XII. a spriatelil sa aj s popredným talianskym povojnovým politikom, ktorý bol kresťanský demokrat a aj premiér Talianska v rokoch 1945-1953 Alcide de Gasperim, ktorý ho považoval za svojho priateľa. Vďaka Grigulevičovmu krytiu a aj vďaka jeho zmene z atentátnika na diplomata pracujúceho v službách latinskoamerickej krajiny, dosiahol ako ilegálny agent veľkých úspechov pre ZSSR. V začiatkoch studenej vojny sa teda potvrdila dôležitosť ilegálnych agentov KGB v cudzích krajinách a dokonca ju považovali za ešte dôležitejšiu než prácu ich predchodcov.

Predpokladalo sa že keby sa studená vojna zmenila na vojnu „horúcu“, tak by všetky vojenské a špionážne akcie ostali na bedrách ilegálov. Aj napriek týmto úspechom však centrála organizácie nepovažovala úspechy na počiatku studenej vojny za nejak príliš triumfálne. Po tom čo boli identifikovaní niektorí agenti najmä v USA, musela centrála takmer od základov prebudovať sieť amerických agentov, pretože pracovali pod omnoho dôkladnejšou kontrolou zo strany FBI, než kedykoľvek predtým a nemohli už ani počítať s pomocou CPUSA ( Comunist party of USA), ktorá im počas druhej svetovej vojny umožňovala preniknúť do Roosveltovej administratívy a spravodajských organizácii či do projektu Manhattan.

KGB ako tajná služba však dosiahla najväčšie úspechy za vlády amerických prezidentov Dwighta Eisenhowera a Johna Fitzgeralda Kennedyho. Paradoxne ich úspechy nespočívali v ilegálnych rezidentoch, ale so série niekoľkých prípadov, keď ľudia sovietom poskytovali služby sami. Jedným z najdôležitejších príchodzích agentov bol Aleksandr „Saša“ Grigorijevič Kopackij, známy tiež aj ako „Koischwitz“, (pod krycími menami ako Herbert, Erwin a Richard) ktorý sa sovietskej rozviedke ešte počas roku 1949 ponúkol sám. V KGB ho naučili písať tajným písmom a fotografovať na mikrofilmy. Za túto činnosť dostal Kopackij v 50-tych rokoch ocenenie vo výške 40 tisíc západonemeckých a 2117 východonemeckých mariek a za ďalšie zásluhy dostal aj niekoľko zlatých hodiniek. Kopackij pôsobil ako „hlavný agent CIA“ hlavne v západnom Berlíne. Pracoval na jednom z hlavných operačných miest americkej rozviedky. Toto sídlo CIA sa nachádzalo len pár kilometrov od najväčšej koncentrácie sovietskych síl vo svete.

Hlavnou úlohou Kopackého pre CIA bolo zháňať občianky východonemeckej národnosti, ktoré boli povoľné k sexuálnym kontaktom so sovietskymi vojakmi a pracovali by ako agentky. „Saša“, ako ho prezývali mal mnoho príležitostí k tomu aby tieto operácie maril a aby sa čim viac kontaktoval so sovietmi. Najvýznamnejšie informácie, ktoré poskytoval sovietom, boli špionážne materiáli, ktoré sa týkali hlavne identifikácie viac než stovky dôstojníkov americkej rozviedky a agentov vo východnom Nemecku, niektorí z týchto amerických agentov boli zatknutí, iní sa zasa rozhodli pre prácu dvojitých agentov. Kopackij bol aktívny aj pri získavaní agentov CIA, ktorí vyzradili ich sídla. V roku 1952 pomáhal organizovať falošné prebehnutie sovietskeho agenta Viktora, ktorý bol neskôr zamestnaný v rádiu Hlas Ameriky, a podľa zložiek KGB im poskytoval veľmi cenné informácie. Kopackij bol aj na čas uväznený, a to kvôli jazde pod vplyvom alkoholu, avšak CIA zmenila jeho meno na „Igor Orlov“, pretože sa snažil o získanie amerického občianstva kvôli trestnému činu by občianstvo dostať nemohol. Až v roku 1960 začala CIA postupne podozrievať Kopackého zo spolupráce z KGB. Pri neskoršom odhadovaní škôd, ktoré urobila KGB zistila, že až dvadsať percent dôstojníkov KGB, krotí s nim boli v kontakte by mohli prispieť k jeho upodozrievaniu.

Aby nemohol Kopackij prejsť na stranu KGB skôr, tak ho CIA prevelila do Washingtonu a dali mu novú prácu a už v roku 1961 ho okamžite vyhodili a zahájili proti nemu vyšetrovanie. Vo Washingtone sa skontaktoval so svojim novým sovietskym dôstojníkom Sevastovjanom, ktorý pôsobil na Washingtonskej rezidentúre a zamestnal sa ako vodič kamiónov a na pá rokov zmizol z dohľadu FBI a CIA. V roku 1964 kúpil v Alexandrii v štáte Virginia galériu, ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou zaplatil aj z peňazí ktoré dostával od KGB. Po otvorení tejto galérie mu takpovediac pre prahom jeho dverí stáli agenti FBI, niekoľko dní mu všetko prehľadávali a vypočúvali jeho ženu Eleonoru a nakoniec ho vyzvali aby podstúpil gafologický test a zrejme práve v tejto chvíli spanikáril, pretože bol presvedčený že už mu nemajú čo dokázať, a že všetko je už v poriadku. Kvôli jeho sledovaniu sa nemohol ani skontaktovať s KGB, ale nakoniec dorazil na sovietske veľvyslanectvo, stúpil naň zadným východom v domnení, že tam vstupuje nenápadne. Washingtonská rezidentúra mu naplánovala tajný únik z USA a centrála v Moskve súhlasila. Kopackij mal byť v ZSSR vyznamenaný za svoje hrdinské a špionážne činy dokonca ho chceli predstaviť aj verejnosti a žiadali od neho aby napísal o svojej činnosti aj knihu, no háčik nastal v tom, že jeho žena odmietla s ním ísť do ZSSR a aj so svojimi dvoma deťmi. A tak sa Kopackij rozhodol ostať v USA a aj keď vyšetrovanie oficiálne FBI neuzavrelo proti jeho osobe, žiadnu žalobu sa im proti nemu nepodarilo vzniesť. To sa stalo aj preto že CIA a FBI si mylne mysleli že jeho krycie meno je Saša, pretože to mali od majora KGB Golicyna, avšak pravdou bolo že pracoval ako agent KGB pre CIA no v jeho krycom mene sa tento major pomýlil, pretože jeho krycími menami boli Erwin, Herbert, Richard, ale nikdy nie Saša.

Československo a KGB

 V tejto časti by som sa chcel venovať udalostiam v bývalom Československu, Pražskej jari a úlohe KGB pri riešení tohto problému. Asi je zvláštne že Československo zo začiatku nepredstavovalo veľké starosti Moskve a to aj napriek tomu že ústredie pre československé záležitosti, ktoré viedol Anatolij Alexandrovič Rusakov dodal neskôr správu o tom, že v rada PGU, predpovedala že za pár rokov vznikne kontrarevolúcia v Československu po vzore z Budapešti. Ale tieto predpoklady sa najskôr nenaplnili a Československo bolo prosperujúcou krajinou socialistického bloku a tak sa centrála ukľudnila a uverila tomu, že nebezpečenstvo je zažehnané.

Keď sa v roku 1968 dostal k moci Alexander Dubček, počiatočné reakcie Kremľa boli pozitívne. V KGB rozprávali o našom Dubčekovi ako o „Sášovi“. Avšak ako prišli prvé reformy Pražskej jari, PGU si povedala že našim „Sášom“ manipulujú „buržoázne živly“ v KSČ. Keď si začal aj Kremeľ uvedomovať že Dubček sa stáva hybnou silou reformného hnutia, prišli k záveru, že sa asi jedná o nejakú zradu. Očitý svedok, ktorý bol prítomný pri zmluve Brežneva a Dubčeka popísal toto stretnutie a Brežnev vraj povedal: „ Však ja som ti od samého začiatku v boji proti Novotnému chcel pomôcť“, a vyčítal mu: „neustále som opakoval že náš Sáša je dobrý súdruh a ty si nás tak strašne oklamal“. Dubček však v skutočnosti nechcel na rozdiel napr. od maďarského Nagya opustiť varšavskú zmluvu a odmietanie socializmu, ale ZSSR a jeho vedenie došlo k správnym predpokladom že skôr či neskôr by pražský „socializmu s ľudskou tvárou zničil komunistickú stranu a jej dominantné postavenie čo by bol pre komunistov ako takých smrteľný úder. Významným dôsledkom pražskej jari bolo to, že sa zrušil zákaz špionážnej činnosti v krajinách socialistického bloku. Hlavný poradca KGB generál Kotov dostal od reakčne a prosovietsky orientovaného šéfa ŠtB Josefa Housku fotokópie osobných spisov jeho dôstojníkov, a samozrejme progresívny minister vnútra Josef Pavel sa ocitol v „čiernych zoznamoch“ KGB, a naopak sovietskej tajnej službe sa podarilo získať jeho námestníka Viliama Šalgoviča.

**Atómové vyzvedačstvo

**

Sovietski vedci sa dozvedeli z úst argentínskeho diktátora Juana Perona, že v Argentíne sa podarilo vyrobiť termonukleárnu bombu, stalo sa tomu tak v roku 1951. Uskutočnil ju vraj rakúsky vedec Ronald Richter, ktorý v tejto krajine dostal azyl. Táto správa šokovala sovietskych fyzikov, ktorí sa zatiaľ márne snažili pripraviť termonukleárnu reakciu nekontrolovanú, ako výbuch. Spomínaný Richter, pracoval ešte počas vojny u Manfreda von Ardenna v Hitlerových laboratóriach, ktoré sa snažili vyrobiť atómovú bombu. Sovieti neskôr von Ardenna odviezli do Sinopu a Suchumi, pretože ho chceli použiť ako pomocnú silu pri výrobe nových zbraní, pokúšal sa o elektromagnetickú separáciu. Von Ardenne svojich sovietskych nadriadených ukľudňoval: „Richtera neberte vážne. Ten nie je schopný rozoznať fantáziu od reality.“ Ale Kremeľ mal problémy s tým aby týmto rečiam veril. Nato Berija povolal k sebe najvýznamnejších sovietskych vedcov Kurčatova, Sacharova a Tamma, aby prediskutovali tieto tvrdenia Juana Peróna. Bola kvôli tomu založená aj skupina na sledovanie kontrolovanej nukleárnej reakcie. Mal ju viesť Kurčatov a jeho zástupcom mal by´t už spomínaný Sacharov a za teoretický výskum mal byť zodpovedný Michail Leontovič a za experimenty Lev Arcimovič. Američanov správa Juana Peróna nijak nevystrašila a pravdepodobne to bolo preto, že dobre poznali jej pozadie. Ale o činnosti, ktorú vyvíjala Moskva nevedeli vôbec nič.

     V roku 1953 umrel Stalin a k moci sa dostáva Nikita Sergejevič Chruščov. Beriju zatkli a obvinili ho z mnohých zločinov a neskôr ho mali popraviť. Na zasadaní najvyššieho sovietu v roku 1953 ministerský predseda Malenkov povedal, že USA už nemajú monopol na vodíkovú zbraň a že tento ich monopol sa už skončil. Američania si mysleli že je to len zahmlievací manéver. Avšak neskôr americké seizmografy zachytili výbuch na sovietskom území a potvrdil to aj letecký zber rádioaktívneho materiálu. Tento výbuch bol tridsať krát silnejší, než predtým v USA robili testy klasických atómových bômb. Až týždeň potom sa zhodli predseda atómovej komisie Lewis Strauss s riaditeľom CIA a  generálom Charlesom Cabellom spolu s ministrom zahraničných vecí Walterom Badellom Smithom nad správou odborníkov, že sovieti naozaj vyskúšali super zbraň Joe-4. Jej účinnosť bola 400 kilo-ton. Nebola to však ešte plnohodnotná vodíková bomba, termonukleárna reakcia tam bola len z jednej desatiny. Ale sovietsky vedci Chariton so Smyrnovom tvrdili, že to bola skutočná super zbraň.

Avšak v USA Teller a Lawrence zdokonaľovali bombu. Museli ju zmenšiť, aby sa zmestila do lietadla. Keď Američania túto bombu vyskúšali, vietor rádioaktivitu zaniesol aj na tri obývané ostrovy. Americkí námorníci dostali rozkaz, aby sa schovali do podpalubia a uchránili sa pred radiáciou. Toto všetko dokazuje, že akonáhle sa vedecké poznanie dostane na novú úroveň, môžu nové informácie získavať špecialisti a vedci po celom svete, táto genialita nie je vo vede ničím výnimočným.

- - - - - -

* KGB a jej úloha v dejinách bola veľmi významná* pre sovietsky zväz a celkovo komunistov v bývalom ZSSR. Pomocou tejto tajnej služby sa im podarilo získavať citlivé tajné informácie zo západného sveta a to tak, že ich tajný agenti mali diplomatické krytie, čo bolo pre nich nespornou výhodou pretože nemohli byť v týchto cudzích krajinách trestaní, maximálne ich mohli z krajiny kde sídlila ich rezidentúra vyhostiť. Ale taktiež nesporná bola úloha KGB ako organizácie aj vo východnom, teda socialistickom bloku. Darilo sa im infiltrovať medzi ľudí, ich úspechy boli hlavne počas potlačenia maďarskej revolúcie v roku 1956, čo bola veľká skúška pre celé KGB ako aj pre moc ZSSR vo východnom bloku a v štátoch Varšavskej zmluvy. Nasledoval potom Socializmus z ľudskou tvárou, ktorý sa stal heslom politiky Alexandra Dubčeka v roku 1968, no aj tento pokus o reformu komunistického režimu sa nepodaril, a neskôr si ZSSR po potlačení pražskej jari si dosadili dogmatických politikov, ktorý sa postarali o normalizáciu pomerov v bývalom Československu. Jedna s posledných „kontrarevolúcii“ prebehla v Poľsku pod záštitou hnutia Solidarita v osemdesiatych rokoch, čo sa podarilo tiež aj vďaka činnosti KGB znova podarilo potlačiť vďaka infiltrácii do poľskej katolíckej cirkvi a vďaka Wojciechowi Jaruzielskému, ktorý sa taktiež postaral o návrat starých pomerov v Poľsku, ale treba povedať že vplyv ZSSR sa začal po osemdesiatych rokoch a taktiež po zvolení pápeža Jána Pavla II., ktorý bol Poliak začal klesať a zmenšovať sa. Všetko sa potom skončilo v rokoch* 1989*, kedy nastal pád železnej opony, nežná revolúcia a celkovo pád komunizmu v štátoch Varšavskej zmluvy, čím sa aj začal faktický koniec činnosti KGB. Oficiálne sa táto tajná služba zrušila v roku 1991 6. novembra.