Dekadencia - kultúrny úpadok

Po 7mych rokoch práce s deťmi (plávanie, detské tábory, neskôr športová prípravka v telocvični) som si nedávno po tréningu s deťmi vypočul na môj vkus už naozaj drzý a výhražný rozhovor asi 6-ročného chlapca s jeho mamou, ako mu sľúbila kúpiť hračku, keď bude na tréningu poriadne cvičiť a ona to odmietla, že nabudúce. Takmer sa hádzal o zem a skuvíňal ako keby utrpel vážne poranenia. Už dlhší čas sledujem tento úpadok poslušnosti, úcty a disciplíny nielen voči rodičom, ale aj voči iným dospelým autoritám a som čoraz viac znechutený pri pomyslení, čo z týchto ľudí vyrastie…

V ich veku som s kamošmi oberal ringloty a predávali sme ich pred obchodom okoloidúcim. Keď sme dostali za plnú igelitku 10 Sk, ako veľkí biznismeni sme si boli kúpiť šumienky, ktoré sme miešali s vodou v kindervajíčku a hádzali ich medzi sebou ako bombu. Domov sme doniesli natrhané čerešne, jablká, orechy alebo rodičom kvety. Stavali sme káry a bunkre. Ihrisko a pieskovisko bolo miestom hier a to aj v pokročilejšom veku, kedy sme vytvárali v prírode miniatúrny reálny svet s domčekmi, autami aj vodnými dielami (fantázii sa medze nekládli). Hrali sme takmer každý deň futbal, hokej či basketbal. Hračky boli dostávané na Vianoce a narodky! Nemal som odvahu si v obchode rozmaznane pýtať sladkosti a baviačky, lebo som poznal hodnotu peňazí už ako škôlkár. Trénujem lenivé vykŕmené deti, pomstychtivé, s poruchou sústredenia, s rôznymi problémami, bez rešpektu, ktoré si myslia, že si môžu dovoliť čokoľvek, lebo doma im je dovoľované čokoľvek a chodia sa mi chváliť, aký majú nový tablet, mobil, novú hru so zombíkmi a pod.

Sú obeťou dnešnej doby? Načo sú rodičia? A keď mi niekto povie, že každá minca má dve strany, tak tie malé “ratolesti” sú potom Platónske telesá (konvexné mnohosteny). Kam tento svet speje? Jednoducho ZVRACIAM!